| Vyhľadávanie článkov >> | ||
|
MNOHO VLÁDZE MODLITBA SPRAVODLIVÉHO svojim pôsobením, ak sa koná v úprimnej viere
Text z Jakuba 5,16 obsahuje tri pravdy: Modlitba dokáže divy. Nie je to len akási príležitostná ozdoba v živote kresťana,
1. modlitba – je to práve modlitba, ktorá zmôže mnoho
2. spravodlivého – človeka, ktorého za spravodlivého pokladá Boh
3. pôsobiaca – musí byť vo viere
3. pôsobiaca – musí byť vo viere
ale centrum duchovného života. Len si pripomeňme, že Pán Ježiš neučil svojich učeníkov, ako majú kázať, ale opakovane ich učil, ako sa majú modliť. Kresťanov duchovný život totiž nie je nikdy hlbší ako jeho modlitebný život. Je to pravda? Určite, pretože v modlitbe zaujímame správny postoj pred Bohom:
– je dobré, že sa modlíme, pretože sme iba Jeho stvorenie,
– je dobré, že sa modlíme, pretože sme hriešnici,
– je dobré, že sa modlíme, pretože sme spasení.
Keď sa modlíme, vyznávame, že sme úplne závislí od Boha. Modlitba je dôkaz a vyznanie, že Boh je Boh a my sme iba jeho stvorenie, že naše ruky sú prázdne, nemáme nič a všetko patrí Jemu. To platí pre každú našu potrebu v pozemskom i večnom živote.
Spása človeka je Božie dielo, je z neba. Všetko, čo s ňou súvisí, musí byť dané z hora: „Človek nemôže nič vziať, keby mu to nebolo dané z neba“ (J 3,27). V nás sa nenachádza nič dobré, pretože sme hriešnici: „Lebo viem, že neprebýva vo mne, v mojom tele dobré“ (R 7,18). A preto z nás nič dobré nemôže vychádzať. Všetko dobro ktoré sa nám dostáva pochádza jedine od Boha: „Každé dobré danie a každý dokonalý dar zostupuje z hora od Otca svetiel...“ (Jk 1,17) Preto i prvé blahoslavenstvo, ktoré otvára dvere ďalším blahoslavenstvám znie: „Blahoslavení chudobní duchom, lebo kráľovstvo“ (Mt 5,3). Doslovný grécky preklad znamená: žobráci duchom. Žobrák naozaj nemá nič, ani si sám nedokáže pomôcť a preto žobre. Blahoslavený je ten, kto pozná, že v postavení pred Bohom je úbohým žobrákom, že nemá nič a ani si nedokáže sám pomôcť. Preto si musí všetko od Boha vyprosiť.
Sme spasení a patríme do Božieho kráľovstva a sme povolaní i k tomu, aby sme spolupracovali na jeho rozširovaní. To sa deje predovšetkým modlitbou. Kráľovstvo, o ktorom Pán Ježiš hovorí v kázni na vrchu sa uskutočňuje modlitbami jeho svätých: „Vy sa teda modlite takto: ...Nech príde tvoje kráľovstvo!“ (Mt 6,10) Božie kráľovstvo sa nebuduje armádou a silou, prostriedkami, ktoré držíme vo svojich rukách, ale iba jeho Duchom (Zach 4,6). Aby jeho Duch pôsobil a konal, za to sa máme modliť (Mt 7,7- 11; L 11,13; Sk1,14; 2,1; 4,31; Ef 1,17).
Modlitba na prvom mieste
Modlitbou, volaním k Bohu začínala záchrana Izraela v Egypte (2M 2,23.24; 5M26,7). Modlitbou začína spasená du-ša nový život (R 10, 12-13). Každé veľké duchovné prebudenie malo svoj počiatok čo i len v malej skupinke verných modlitebníkov. Kniha sudcov nás vyučuje, že na počiatku každej nápravy bolo volanie k Bohu o jeho zásah. Modlitba má byť na prvom mieste pretože:
– modlitba otvára nebo nad nami (L 3,21),
– modlitba otvára Duchu Svätému všetky dvere aby pôsobil v nás a skrze nás (L 3,22).
Samozrejme, že krst nášho Pána a s tým spojené udalosti sú jedinečné. Ale i tu môžeme nájsť všeobecný princíp, ktorý platí pre každého, kto Pánu Ježišovi patrí. Modlitba otvorila nebo každému z nás, keď sme k nemu po prvýkrát volali ako hriešnici obvinení z hriechu. Odvtedy máme nebo odomknuté. Ale skutočne sa nám nebo otvára vtedy, keď na modlitbách hľadáme tvár toho, kto tróni na nebesiach (Ž 123,1; Žd 4,16). Keď sme sa znovuzrodili a Boh nás prijal ako svoje deti, poslal do našich sŕdc Ducha synovstva (G 4,7), ktorý odvtedy prebýva v nás (2Tim 1,14). Ale podľa toho, v akej miere sa pred Bohom na modlitbe pokorujeme a vydávame do jeho ruky, aby sme konali jeho vôľu, podľa toho sa otvárajú Duchu Svätému dvere v nás, aby v nás a skrze nás mohol účinkovať. „...bezo mňa nemôžete nič robiť“ (J 15,5). Ak je to pravda, tak potom musíme viac ako po všetkom ostatnom túžiť po Božej pomoci, prítomnosti a posile. To neznamená nič iné ako najprv sa modliť, potom pracovať. A po práci sa opäť modliť.
„Modlitbu môžeme prirovnať k vyučovaciemu procesu, v ktorom poznávame svoju vlastnú nehodnosť. Keby nám Boh dal svoje dobré dary bez toho, aby sme sa za ne modlili, nikdy by sme nepoznali svoju biedu, neschopnosť, ničotnosť, prázdnotu a odkázanosť na neho. Uzdravujúci vplyv modlitby spočíva v tom, že oslavuje a vyvyšuje Boha a človeka zaraďuje tam, kam patrí – do prachu. Je to veľmi potrebná lekcia pre takú pyšnú bytosť ako je človek. A tak sa stáva modlitba, odhliadnuc od toho či je vypočutá alebo nie, veľkým požehnaním pre kresťana. Tak ako je pretekár každodenným tréningom stále lepšie pripravovaný na zápas, podobne i my každodennou po-svätnou prácou modlitby získavame silu do nášho životného zápasu. Modlitba – to sú tie pozdvihnuté Mojžišove ruky, mocnejšie ako Jozuov meč, ktoré spôsobili porážku Amalechitom. Modlitba opásava ľudskú slabosť Božou silou, mení ľudskú hlúposť na Božiu múdrosť a dáva ustarostenému hriešnikovi pokoj Boží. Neexistuje nič, čo by pravá modlitba nevládala. Ďakujeme Ti, veľký Bože za Tvoj trón milosti, prístupný omilostenému hriešnikovi, za ten nádherný dôkaz tvojej lásky a dobroty!
(C. H Spurgeon)
Čím sme starší, stále viac poznávame, že človek človeku nevie pomôcť, ani ho pote- šiť, posilniť či zachrániť (Ž118,8-9; 60,13; 69,18-21). Pravou útechou pre každého je Boh. S rokmi narastá poznanie našej úplnej bezmocnosti, keď ide o nápravu problematických veriacich, alebo o snahu priviesť hriešnikov k pokániu. Stále jasnejšie poznávame, že nemáme nič a nedokážeme pomôcť sebe, ani druhému. Všetko drží Boh vo svojej ruke a my máme tú výsadu, že to, čo potrebujeme a je v súlade s Jeho vôľou, si smieme od Neho vyprosiť.
Kto sa nemodlí, verí, že drží okolnosti, ľudí i budúcnosť vo svojej ruke. Aký nezmysel! Aká pýcha! Aký hriech! Ak takto konáme i my, divíme sa, že Boh nie je s nami?
