Ze slov pravdy a lásky
ročník XIX., apríl 1935, číslo 4

(Žalm 14,2; Lk 12,16-20; Mt 25,3; Job 2,10; G 3,1-13)

Istotne všetci poznáme blázna, človeka bez zdravého rozumu. Už sme videli tých úbohých ľudí? Podľa čoho sa poznajú? Podľa toho, že všetko robia opačne. Neboja sa toho, čoho by sa mali báť a boja sa toho, čoho by sa nemali báť. Radujú sa z toho, z čoho by mali byť zarmútení a rmútia sa nad tým, z čoho by sa mali tešiť. Všetci takých ľutujeme.

Sväté Písmo nám však hovorí o inom druhu bláznov. Sú to ľudia s normálnym rozumom, niekedy dokonca nadaní a sveta. Sami sa pokladajú za múdrych a iní ich majú tiež za takých.

Vybrali sme niekoľko príkladov z Písma pre tento článok nato, aby sme ukázali, ktorých ľudí považuje Pán za bláznov, za ľudí bez rozumu.

Prvým z nich je človek, ktorý „hovorí vo svojom srdci: Niet Boha“ (Žalm 14,2). Takých ľudí je dnes viac než dosť. Stretávame sa s nimi v každej spoločenskej vrstve. Ako prišli títo ľudia k takému názoru? Oni tvrdia, že na základe svojho štúdia a premýšľania. To by znamenalo, že ich k nemu priviedol ich rozum. Teraz sa pozrime, čo o tom hovorí Písmo? „...to, čo sa môže vedieť o Bohu, je im zjavné, pretože im to Boh zjavil. Lebo jeho, len zmyslom duše pochopiteľné neviditeľnosti vidieť od stvorenia sveta po učinených veciach, totiž jeho večnú moc a božstvo, aby boli bez výhovorky. Pretože poznajúc Boha neoslavovali ho ako Boha, ani mu neďakovali, ale zmárniveli vo svojich myšlienkach a zatemnilo sa ich nerozumné srdce, hovoriac o sebe, že sú múdri, stali sa bláznami.“ (R 1,19-22)

Odvolávajú sa na vlastný um a pritom nechápu veci rozumom pochopiteľné. Tvrdia niečo opačné, a preto ich Pán volá bláznami.

Druhý príklad nám predstavuje muža, ktorý, i keď sa o Bohu nevyjadril, predsa žil tak, ako by Boha nebolo. „... Ktoréhosi bohatého človeka zem hojne zarodila. A rozmýšľal v sebe a povedal: Čo urobím? Lebo nemám, kde by som zhromaždil svoju úrodu. A povedal: Toto spravím: Zborím svoje stodoly a nastaviam väčších a zhromaždím tam všetky svoje plodiny a svoj majetok a poviem svojej duši: Duša, máš mnoho majetku zloženého na mnoho rokov; odpočívaj, jedz, pi a veseľ sa. A Boh mu povedal: Blázne, tejto noci požiadajú tvoju dušu od teba a to, čo si nahotovil, čie bude?“ (L 12,18-20)

Prečo nazval Boh tohto človeka bláznom? Pretože Božie dary využíval bez ohľadu na blížnych a večnosť. Neďakoval Bohu za to, čo mal. Bola to jeho úroda, jeho stodoly, jeho duša. Ani zmienka o Bohu, blížnych a večnosti. Myslel iba na telo a o ducha sa nestaral. Starostil sa o dočasné a menej závažné a zabudol na to večné a cennejšie. Nežije dnes okolo nás množstvo takých ľudí? Svet považuje ľudí, ktorí si nahonobili majetok, za múdrych a príčinlivých. Ale Boh hovorí, že sú blázni, lebo zabudli na to najdôležitejšie, na Boha a na večnosť.

Prečo sú nazvané bláznivými? Pretože nemysleli na to najdôležitejšie – na olej. Čakali ženícha, mali lampy, ale bez oleja (Mt 25,1-13). Ešte dnes mnohí konajú podobne. Majú nejakú formu pobožnosti, ale bez moci. Sú horliví nasledovníci tradícií namiesto Písma. Majú nejaké vyznanie, zachovávajú náboženské sviatky a obrady, čím chcú ukázať, že sú kresťanmi, ale sa nenarodili z Boha, nepoznali Božie spasenie, a preto ani nemajú Svätého Ducha, chýba im „olej“. Aké bude ich sklamanie, až raz uvidia pred sebou zatvorené dvere neba a počujú Pánov hlas: „Ameň, hovorím vám, nepoznám vás.“

štvrtý príklad nám ukazuje, že aj veriaci môže niekedy konať bláznivo. Jobovi, keď bol v najväčšom utrpení, radila jeho manželka: „Zloreč Bohu a zomri.“ On jej však odpovedal: „Hovoríš ako jedna z bláznivých. Či len dobré budeme brať od Boha a zlé nie?“ (Job 2,10)

Nerozmýšľa a nejedná mnoho veriacich ako Jobova žena? Nejednal tak aj Izrael? Keď im Boh žehnal v dobrých veciach, chválili Boha a radovali sa. Keď dopustil skúšky, reptali proti Bohu a pokúšali Ho.

A čo my? Máme mať iba slnečné dni a žiadne mraky? Iba ruže bez tŕňov? Len od každého úsmev a nijaké zneuctenie a protivenstvo? Aké časté sú povzdychy: Prečo na mňa dopustil Pán to a tamto? Niektorí idú až tak ďaleko, že o tom dobrom, ktoré prijali, už ani nehovoria. Keď ale príde skúška, tak to každý musí vedieť. Nebuďme podobní v jednaní bláznivým.

Posledný príklad jedná o veriacich v Galácii. Pavol im musel napísať: „ó, nerozumní Galaťania, kto vás tak omámil... Či ste tak nerozumní? Započnúc Duchom teraz telom dokonávate?“ (G 3,1-11) Títo veriaci sa nechali omámiť, oklamať. Začali dobre, ale zle pokračovali. Začali vierou a dokončievali zákonom; začali Duchom a završovali telom. Nebolo to nemúdre, bláznivé jednanie?