Autor: Br. J. Holiday

Číslo: 2009/12

Kategória: Zotrvávali v učení apoštolov a v spoločnom bratskom obecenstve – viera pôsobiaca skrze lásku

Časopis Ze slov pravdy a lásky,
ročník XIX., február 1935, číslo 2.

„...a na tej skale zbudujem svoju cirkev...“ (Mt 16,18)

Toto slovo Písma nám hovorí, že Kristus sám je staviteľ. Keď ale Pavol píše: „...ako múdry staviteľ položil som základ a iný stavia naň. Ale každý nech hľadí, ako naň stavia“ (1K 3,10), hovorí, že tu sú stavitelia ľudia a u nich sú na rozdiel od Krista možné bludy a chyby, ktoré pripomínajú ich zodpovednosť. V nasledujúcich veršoch preto apoštol ukazuje možnosť, že na tento základ možno stavať drevo, seno, slamu. Také dielo by nevydržalo skúšku ohňom v deň súdu a kto by takto staval, vzal by škodu.

Vzhľadom k tejto veľkej zodpovednosti a ťarche previnenia, ak sa nestavia podľa Božieho poriadku, pýta sa ich: „Či neviete, že ste chrámom Božím a že Duch Boží prebýva vo vás?“ (1K 3,16) Apoštol opäť vynecháva určitý člen, aby ukázal, že cirkev v Korinte nie je celý Boží chrám, i keď nesie jeho charakter. Boli iste spolu s ostatnými vybudovaní v príbytok Boží v Duchu (Ef 2,22). Tu celkom určite nesmieme myslieť na telo jednotlivého veriaceho, ktoré je tiež chrám Svätého Ducha. To je pravda, o ktorej sa píše v 1K 6,17-20, ale nie v Ef 2,22.

Videli sme teda, že pri stavbe cirkvi jestvuje možnosť poblúdenia a zlyhania v súvislosti s ľudskou zodpovednosťou a ďalej, že celá cirkev v Korinte mala ako Boží chrám túto zodpovednosť.

Vzhľadom na Cirkev ako celok hovoril Pán, že On sám je staviteľ a pripojil ku tomu: „a brány pekla ju nepremôžu“ (Mt 16,18). Prečo nemôžu premôcť Cirkev brány pekla? Pretože to, čo Pán stavia, je dokonalé. Ani jeden mŕtvy kameň sa v nej nenájde. Pán stavia svoj dom len zo živých kameňov (1Pt 2,5). Živý kameň, ktorý pripojil Pán ku svojej stavbe, sa z nej už nikdy nemôže vybrať. Podobne aj úd Jeho Tela, ktorému je On Hlava, sa nedá oddeliť od Tela a ani jedna ovca Jeho Stáda, ktorú On uviedol do vlastnej Cirkvi, sa nikdy nemôže stratiť.

Keď ale prejdeme od Cirkvi k cirkvám (miestnym zborom), nachádzame veľký rozdiel. Stavba, ktorú stavajú ľudia, nie je dokonalá. Čo oni vložia do stavby, musí súčasť miestneho zboru, môžu poblúdiť a stratiť v ňom svoje miesto.

Vidíme, aké dôležité sú tieto rozdiely a ako nám pripomínajú to, čo bolo vyššie povedané. Boh sám pripája každý úd ku svojej Cirkvi, ktorá je Telo Kristovo a to tak, že k tomu nie je potrebný ani súhlas toho človeka, ani súhlas akéhokoľvek iného človeka. Ba ani sám nemusí vedieť, čo s ním vykonal Boh. Ale v „cirkvi svätých“ je to naopak. Ak čítame v Sk 2,42, že tí, ktorí ochotne prijali slovo a dali sa pokrstiť, pripojili sa k miestnemu zboru veriacich a „zostávali v učení apoštolov a v spoločnom bratskom obcovaní a pri lámaní chleba a na modlitbách.“ Toto sa nedialo bez ich pričinenia. Išlo o spoločnosť, v ktorej možno zostávať i nezostávať. No nikdy nemožno povedať ani o jednom veriacom človekovi, že chce alebo nechce zostať údom Kristovho Tela. A ani on sám nemôže povedať, že chce alebo nechce ním zostať! Či to vie alebo nie, je údom Kristovho Tela! Nič ho nemôže odlúčiť od Kristovho Tela. A o nejakom ustavičnom zotrvávaní z jeho strany sa nemôže hovoriť práve tak, ako nemôžeme niečo podobné tvrdiť o údoch vlastného tela. No je to niečo úplne iné, keď uvažujeme o spojení a obecenstve s miestnou cirkvou. Aby mohla zaujať znovuzrodená duša svoje miesto v niektorom zbore Pánovej Cirkvi, musí sa pre to rozhodnúť, je potrebné jeho rozhodnutie a to preto, aby s ním mohla miestna cirkev počítať. Ak je niekto „vnútri“, zostane tam, ak bude verný. Ak nezostane verný, môže byť z nej vylúčený. áno, môže sa stať, aj keď je to smutné, že sa miestna cirkev musí riadiť rozkazom: „Vyvrhnite toho zlého spomedzi seba!“ (1K 5,13). A tu je nutné hovoriť o tej dôležitej službe dozorcov (biskupov) či starších v cirkviach.

Dozor v cirkviach

Aby sme sa mohli týmto predmetom zaoberať, uvažujme o apoštolových slovách na začiatku jeho listu veriacim vo Filipách: „Pavol a Timoteus, sluhovia Ježiša Krista, všetkým svätým v Kristu Ježišovi, ktorí sú vo Filipách, s dozorcami a diakonmi (služobníkmi)...“ (F 1,1). V našom preklade je slovo „episkopos“ – dozorca – preložené slovom „biskup“. Toto slovo je odvodené od slovesa, ktoré znamená „dozerať“, no slovo diakon pochádza zo slovesa „slúžiť“. Teda list je písaný „všetkým svätým“, ktorí sú vo Filipách s dozorcami a služobníkmi.

Niekto by sa mohol domnievať, keďže apoštol neposiela list cirkvi, ale „všetkým svätým vo Filipách“, že týmto „svätým“ chýbal charakter cirkvi. Ale skutočnosť, že sú oslovení veriaci vo Filipách zároveň s dozorcami a služobníkmi stačí na to, aby túto domnienku vyvrátil. A okrem toho apoštol oslovuje v tomto liste veriacich vo Filipách „cirkev“: „A viete aj vy, Filipänia, že na počiatku evanjelia, keď som  odišiel z Macedonie, niktorý zbor (cirkev) sa nezúčastnil na mojich potrebách, aby bol dal a prijal, len vy sami. Lebo aj keď som bol v Tesalonike, i raz, i dva razy ste mi poslali to, čo som potreboval“ (F 4,15-16). Práve to, že mali podiel na apoštolovom nedostatku, ukazuje na ich spojenie a spoločné konanie.

Mnohí sa tiež domnievali, pretože list je písaný „všetkým“ svätým vo Filipách, že preto všetci svätí na nejakom mieste sú miestna cirkev (tvoria jeden zbor) bez ohľadu na to, či sa spolu schádzajú a či sú spolu v chválorečení, službe a vzájomnej starostlivosti alebo nie. K takému názoru nenájdeme v Božom Slove oporu. Za čias apoštolov bolo vzácnou skutočnosťou, že cirkev na nejakom mieste tvorili všetci svätí z toho miesta, aj keď sa kvôli podmienkam zhromažďovali v rôznych miestnostiach. Ale veriaci ľudia na jednom mieste by netvorili žiadne cirkvi, keby sa nezhromažďovali v mene Pána Ježiša a neboli tak budovaní v príbytok Boží v Duchu. A práve svedčia o tom. Božský dohľad a pokorná pastierska starostlivosť najlepšie vyznačujú zvláštny ráz cirkvi.

Písmo hovorí o Pánu Ježišovi samom ako o Biskupovi (Dozorcovi): „ale teraz ste obrátení k pastierovi a biskupovi svojich duší“ (1Pt 2,25). Tak ako je ovciam svojho „stáda“ Pán „Pastierom a Biskupom“, tak i služba starších sa týka „stáda“ a záleží v pasení a v dohľade a starostlivosti o „duše“. V našom jazyku nie je taká zrejmá súvislosť medzi slovami pastier a stádo ako v gréčtine Nového Zákona, kde obe slová už svojou rovnozvučnosťou ukazujú svoju príbuznosť. Grécke slovo pre pojem pastiera je „Poimen“: „niekto, kto pasie“ a slovo pre pojem stáda je „Poimne“: „to, čo býva pasené a strážené“. Pán nám to tak krásne hovorí v evanjeliu Jána 10. Všetky ovce, či sú zo židovského ovčinca alebo z národov, počuli Jeho hlas a išli k Nemu. On potom je s nimi. Stará sa o nich a chráni ich. Oni sú „Jeho stádo“ a On je ich Pastier. Aj miestna cirkev má tie isté charakteristické rysy onej veľkej spoločnosti, ktorej Pastierom a Biskupom je Kristus: „Všetci svätí v Kristu Ježišovi...s dozorcami a služobníkmi“ podávajú verný obraz toho, čím má byť Božia cirkev.

Vzájomná zodpovednosť

Činnosť starších sa javí zvláštnym spôsobom v bdení nad dušami v cirkvi, napríklad pri prijímaní do cirkvi alebo vylúčení z nej tých, o ktorých Pán prikazuje, aby boli vyvrhnutí. Ale zodpovednosť nespočíva jednostranne na ich bedrách, ale celá cirkev má spolu s nimi zodpovednosť za ich dohľadu. A nielen to, je to tiež vzájomná zodpovednosť. Keď Peter na jednej strane napomína starších, aby pásli stádo Božie a dozerali naň dobrovoľne, na druhej strane napomína mladších, aby boli poddaní starším (1Pt 5,2.5). Ak sa tí, čo majú väčšiu skúsenosť v slove pravdy snažia viesť svätých, pričom napomínajú tých, čo vystupujú z rady, potešujú malomyseľných, ujímajú sa slabých a sú zhovievaví ku všetkým, potom zas sú svätí všeobecne napomenutí, aby poznali tých, ktorí pracujú medzi nimi a sú ich predstavení Pánovi a aby ich preveľmi milovali pre ich dielo (1Te 5,12-14).

Iste, starší majú veľkú zodpovednosť, no ich zvláštna zodpovednosť ešte nezbavuje cirkvi ich zodpovednosti. Cirkev má zodpovednosť, na ktorej sa zúčastňuje každý jednotlivec vlastnou mierou. Niektorí bratia si sotva uvedomujú, že sú zodpovední za blaho cirkvi. Takí bratia môžu, keď sa zíde cirkev k lámaniu chleba, k modlitbe atď., bez výčitiek svedomia zostať doma. Oni o tom vôbec nepremýšľajú, že svojou neprítomnosťou ničia blaho cirkvi. Na tejto vzájomnej zodpovednosti závisí celé blaho cirkvi.

Je to ako v rodine. Písmo rozkazuje najprv ženám, aby boli poddané svojim mužom, potom nariaďuje mužom, aby milovali svoje ženy; potom deťom, aby ctili rodičov a otcom, aby nepopudzovali svoje deti k hnevu; potom služobníkom, aby poslúchali svojich telesných pánov a pánom, aby zanechávali hrozbu a všetkých spoločne napomína apoštol „aby boli poddaní jedni druhým v bázni Božej“ (Ef 5,21). Ako by bolo možné toto všetko vykonať, keby sa členovia jednej domácnosti navzájom nepoznali a neuznávali vzájomnosť, ktorá je medzi nimi? Presne tak je to aj s cirkvou a jej jednotlivými údmi. Každý má uznávať a aj prijať zodpovednosť i povinnosť, ktorá sa zhoduje s jeho postavením v cirkvi. Iste, miera poznania týchto vecí môže byť veľmi rôzna, ale to nesmie spôsobiť žiadne ťažkosti vzhľadom k prijatiu a uvedeniu detí Božích do cirkvi, ak sú ochotné dať sa viesť tam, kde Boh chce vidieť svoje deti.

To najpotrebnejšie, predovšetkým pre učeníkov, je poddanosť. I keď majú jednotlivci malú známosť, ak sú ochotní šťastnými údmi cirkvi Božieho ľudu. Z toho, o čom sme doteraz uvažovali, možno jasne vidieť, že najdôležitejšia pastierska a biskupská služba môže byť vykonávaná podľa Písma len vtedy, ak sa schádzajú veriaci ako cirkev podľa vzoru Písma. Táto vec je veľmi dôležitá a má základný význam pre pravé poznanie toho, čo je cirkev svätých, takže by iste bolo potrebné o tom ďalej uvažovať.

Podľa týchto slov Písma boli na rozličných miestach starší, ktorým Svätý Duch dal do srdca starostlivosť o veriacich a ktorí ich opatrovali a dozerali, aby sa v Božej cirkvi dialo všetko Božím spôsobom. Veriaci v tých miestach poznali týchto starších medzi sebou a starší zas poznali každú jednotlivú dušu, ktorá bola zverená do ich starostlivosti.