Autor: Br. R. Muller

Číslo: 2009/12

Kategória: Zotrvávali v učení apoštolov a v spoločnom bratskom obecenstve – viera pôsobiaca skrze lásku

TOPIC 1/09

Keď začnú na budove vlhnúť steny, postaráme sa o vysušenie múrov, poprípade opravíme i strechu, aby sme zabránili ďalším škodám. V duchovnej oblasti sme však oveľa bezstarostnejší. Neskúmame, čo hovorí Božie Slovo a sme prístupní všetkému. Preto nie sme „vodotesní“ a do našich zborov všeličo preniká a narušuje spoluprácu. Aj keď Pán Ježiš prisľúbil, že jeho cirkev nepremôžu brány pekla, nie je to pre nás dôvod pre lenivosť a bezstarostnosť.

Často mám dojem, že návštevníci našich zhromaždení očakávajú skôr zábavné slovo, ako vážnu kázeň. Zdá sa nám, že pravé evanjelium o Pánovi Ježišovi poznáme až priveľmi dobre a nudí nás. Preto ho musíme vyšperkovať ľahkými anekdotami, svižnou hudbou či pohybmi pri piesňach. Slovo Božie samotné už nestačí, preto prichádza nápad za nápadom, ako zabezpečiť početný rast návštevníkov. Hlavné pri tom je nepohoršiť ich a už vôbec nie krížom. Veríme vôbec ešte, že Slovo Božie samotné má moc zmeniť človeka? Musíme ho riediť, ochucovať a zabávať ním ľudí? Prihovárame sa ľuďom tak, ako je im ľúbe, namiesto toho, aby sme im povedali, že bez Spasiteľa zahynú vo svojich hriechoch? A keď aj povieme, tak je to často priveľmi jemné – na úrovni detskej besiedky. Vážnosť posolstva je prakticky zamlčaná, úzku cestu a tesnú bránu takmer nespomíname.

John McArtur píše: „Pozvanie evanjelia sa nesmie chápať ako prosíkanie Záchrancu o láskavé dovolenie vstúpiť do života hynúceho hriešnika. Je to jasná výzva a príkaz činiť pokánie a nasledovať ho. Najväčší div spasenia nespočíva v tom, že my prijímame Pána Ježiša, ale naopak, že on prijíma nás. Naša záchrana to nie je v prvom rade rozhodnutie sa človeka pre Krista. Je to Božie suverénnedielo.“

Obsahuje ešte slovo, ktoré zvestujeme „spásonosné znepokojenie“, alebo zvestujeme „neškodného Boha“, ktorý je závislý od našej blahosklonnosti dovoliť mu, aby nás miloval? Kde zostala pravda, že človek je pred Bohom naveky stratený hriešnik? Nemusí človek najprv vytriezvieť zo svojej falošnej istoty? Nemusí najprv spoznať svoju beznádejnú situáciu, aby zatúžil po záchrane? Bez pokánia, bez priznania si pravdy o našej pozícii, našej vine, neexistuje nádej na záchranu.

Kde sa dá dnes ešte nájsť Božia bázeň? Kde sa ešte poukazuje na dôsledky nevery a neposlušnosti voči Bohu? Kde sa ešte uplatňuje káznenie v zhromaždení? Veď v súčasnosti sa už nenaprávajú hriešnici, ale tí, ktorí hriech pomenujú jeho pravým menom. Nemali by sme namiesto nových metód a moderných foriem zhromaždení nanovo vytýčiť tú starú „poslušnosť z viery?“ (R 1,5; 16,26)

Ako cirkev Pána Ježiša mali by sme opäť nadobudnúť odvahu ku konfrontácii a nemali by sme sa hanbiť vyznačiť jasnú oddeľujúcu hranicu voči duchu tejto doby, duchu sveta. Položil Pán Ježiš svoj život na kríži za nás, aby sme ho roztopašne oslavovali? Bola reformácia omyl? Zomierali martýri viery zbytočne? Mýlili sa? Oni istotne nie. Omyl môže byť len na našej strane.

Mám strach z toho, že nám viac záleží na mienke sveta, ako na tom, čo hovorí Boh. Mnohé zbory sa dostávajú do problémov práve kvôli tomu, že sa prispôsobujú duchu doby a zaujímajú nejasný postoj k Písmu Svätému. Tam, kde mizne dôvera v Bibliu, prestávajú byť veriaci svetlom a soľou. Sú vlažní, vhodní jedine na to, aby ich Pán vypľul zo svojich úst.

Len návrat k Slovu Božiemu nám môže pomôcť. K Biblii sa nesmie nič pridať, nič ubrať. Je bez omylov a chýb. Ale kto zastáva tento názor, musí sa pripraviť na to, že sa stane outsiderom. Pritiahne na seba nielen hnev sveta, ale i nevôľu časti veriacich, veď „ako len môže byť niekto taký netolerantný?“ Ale v otázke pravdy tolerancia nemá miesto. A nejde tu ani o nadradenosť, ani o nelásku.

Som realista a viem, že žiadny zbor nie je perfektný, ale základ musí pevne stáť. A to je poznať podľa postoja k Biblii, podľa toho, akú pozíciu a dôležitosť má kázanie Božieho Slova, podľa zdravého učenia a praktického života. Je vzdávaná Bohu pravá sláva? Ako to vyzerá s dôsledným nasledovaním Pána Ježiša? Je misia dôležitou súčasťou zborovej práce? Je láska k Bohu a medzi veriacimi navzájom poznávacím znakom? Vládne jednota?

Žiadny zbor nenaplní dokonale všetky tieto znaky a prejavy. Na zemi totiž neexistuje dokonalý zbor. A keby aj existoval, v tej chvíli, v ktorej by som sa k nemu pripojil ja, stal by sa nedokonalým. Toto však nie je dôvod, aby sme znižovali biblický štandard. Naopak, je to výzva, aby sme mnohé otázky, ktoré sa dnes už sotva kladú, spravili stredobodom nášho záujmu.