| Vyhľadávanie článkov >> | ||
|
Je napísané
Autor: Br. František Jozef Křesina
Číslo: 2009/11
Je mnoho úprimných duší, ktoré nevedia, čie sú. Prežili akési duchovné skúsenosti, na ktoré hľadeli ako na dôkaz, že ich Boh prijal. Ako to však obyčajne býva, slasť aj tých najkrajších skúseností skončí a im, pretože sa nedržali toho, čo Boh pripravil, nezostalo nič, iba strach, úzkosť, pochybovanie a slabá nádej, že sa im istota a radosť zo spasenia opäť vrátia.
Také duše sú často pomníkmi chybného zvestovania evanjelia, pri ktorom sa oči hriešnika upriamujú miesto na Krista a na Jeho obeť na to, čo musí a nesmie robiť, čoho sa musí vzdať a čo musí prežiť. To, čo sa mu zvestuje nie je evanjelium, ale akási zmes zákona a evanjelia. Často bývajú takýmto „evanjeliom“ zavádzané ľudské duše.
Niekto aj počuje jasné, nefalšované evanjelium, ale potom prídu „učitelia“ a poukazujú vedome i nevedomky na zákon. A duša, ktorej sa zdá cesta spasenia príliš ľahká, utieka sa k nemu rovnako, ako kedysi veriaci v zboroch Galácie. Niet sa čo diviť, že zakrátko príde sklamanie, lebo zákon pôsobí smrť a nie život (R 7,10).
Veriacemu človeku je dané Božie Slovo, aby bral istotu z neho, a nie z vlastných zážitkov. Pred niekoľkými rokmi rozprával istý úprimný Pánov služobník o obrátení jednej ženy. Nemohla a nemohla nadobudnúť istotu spasenia. Jedného dňa konečne celá šťastná k nemu pribehla a rozprávala, „to na ňu prišlo“ a aká radosť ju naplnila a že vie, že Boh jej odpustil. (Pre tú radosť, a preto, „že to na ňu prišlo“). Onen brat ju vo svojom úprimnom, dobráckom spôsobe v tom ešte utvrdil: „No vidíte, keď to tak na vás prišlo, tak čo je to? No, je to dar.“ Samozrejme, že táto duša, keby sa jej niekedy niekto opýtal, ako vie, že sú jej hriechy odpustené, ihneď by hovorila o tom, ako „to na ňu prišlo“. A to večne platné: „Je napísané“, či už pri tom city mám alebo nemám, pre ňu nejestvovalo. Skúsenosť jej bola nad Božie Slovo.
Istá žena prehlásila, že je spasená. Dôkaz, na ktorý sa odvolávala, opäť nebolo Božie Slovo, ale sen. „Snívalo sa mi“, hovorila, „že boli diabol a bezbožníci uvrhnutí do ohnivého jazera. Ja som sa bála, keď som videla toľko anjelov ako vykonávali súd. Tu pristúpil ku mne Pán Ježiš, vzal ma za ruku a hovoril mi: Neboj sa, ty si moja. A tak, nech sa deje čo chce, viem, že som Jeho, pretože On mi to sám povedal vo sne.“ V tomto prípade bol opäť sen postavený nad Božie Slovo.
Uverejňujem tu úryvok z listu istej učiteľky z roku 1912, ktorá je už u Pána, aj časť z mojej odpovede vnádeji, že bude mnohým k požehnaniu. Citujem:
„V poslednom liste ste písali, že najhlavnejšia vec je, aby som vedela, čia som a poznamenal ste, že vlastníctvom Pána Ježiša je ten, kto sa k Nemu cele obrátil a počíta s Jeho obeťou ako základom svojho spasenia. Na obidve tieto požiadavky môžem už úprimne odpovedať, že tým spôsobom som vlastníctvom Pána Ježiša. Som cele k Nemu obrátená a od Neho samého čakám ten pokoj, ktorý prevyšuje každý ľudský rozum – ale úplne tešiť sa predsa len vždy nemôžem. Najprv preto, že nemám istotu, že som Bohom vyvolená, a potom nemám ani Svätého Ducha. Už niekoľkokrát som čítala, že tí, ktorí prijali Svätého Ducha, to istotne vedeli, ale ja to neviem. A preto Ho nemám. A kým Ho nebudem mať, dovtedy nebudem kľudná...“
Odpovedal som jej: „Dovoľte mi, aby som začal s tým posledným. V liste Rimanom 8,9 čítame: „Ak niekto nemá Ducha Kristovho, nie je jeho.“ Buď teda ste Kristova a potom Svätého Ducha máte, alebo nie ste Kristova a Ducha Svätého nemáte. Ak nemáte Svätého Ducha, potom nijakým spôsobom nie ste Kristova. Poznám iba jeden spôsob, ako byť Kristov a ten je, že ma musí Kristus vlastniť, že Mu patrím, inými slovami, že som Jeho vlastníctvom.“
Sú dva dôkazy o tom, že sme Kristovi:
1. On si nás kúpil svojou drahou krvou. (Viďte, prosím, 1K 6,19-20; 7,22; 1Pt 1,18-19). A sme kúpení Ním a pre Neho. Nie sme teda „sami svoji“, aby sme mohli robiť to, čo by sa nám zapáčilo, ale aby sme robili to, čo si želá náš Pán. Ak sme raz kúpení, ak sme raz jeho vlastníctvom – nech je to pre našu útechu – zostaneme ním naveky: „lebo buď žijeme, buď mrieme, sme Pánovi (R 14,9). Nikto ich nemôže vytrhnúť z ruky môjho Otca (J 10,29).“
2. Boli sme Mu daní Otcom. (Čítajte, prosím, evanjelium Jána 17: „Tých, ktorých si mi dal“ a Ján 10,29; 6,37). Dôkaz, že nás Boh dal Pánu Ježišovi, je vyjadrený v onom poslednom verši (J 6,37), totiž, že sme k Nemu prišli vo svojej stratenosti: Dôkaz, že nás Pán Ježiš prijal, je v jeho ubezpečení: „...toho, kto príde ku mne, nevyženiem von.“
Prišli ste so svojimi hriechmi k Pánu Ježišovi? Ak áno, BOH vás dal Pánovi Ježišovi !! Veríte tomu?
Prišli ste so svojimi hriechmi k Pánu Ježišovi? Ak áno, Pán Ježiš Vás nezavrhol. On predsa nemôže klamať. Veríte tomu? Potom by ste ale boli Kristova.
Ste Kristova? Potom musíte mať Svätého Ducha! Pretože „uveriac, zapečatení sme Svätým Duchom zasľúbenia...“ (Ef 1,13) Veríte tomu? „Ale ak niekto nemá Ducha Kristovho, ten nie je jeho.“ (R 8,9)
Vy chcete dôkazy: Hľadajte ich vo svojom živote, pretože ich možno nájsť. „Lebo všetci, ktorí sú vedení Duchom Božím, tí sú synmi Božími.“ (R 8,14) Svätý Duch nás privádza do obecenstva s Otcom aj Synom Jeho, Ježišom Kristom (1J 1,3), riadi naše modlitby (R 8,26), uvádza nás do Slova (J 16,13) a vyučuje nás z neho (J 14,26), nevodí nás do zábav a radovánok sveta a do spoločnosti, kde je Pán urážaný a opovrhovaný. Dáva nový smer nášmu životu.
Kto má Svätého Ducha, ten sa cíti šťastný v obecenstve s veriacimi a má záujem aj účasť na ich duchovných rozhovoroch, aj na práci pre Pána. On i tí ostatní veriaci vedia, že patria spolu, lebo srdce veriacich sú riadené Duchom Pánovým.
Kto nemá Svätého Ducha, cíti sašťastný s ľuďmi tohto sveta a v rozhovoroch, ktoré vedú; tiež má záľubu v ich povyrazeniach a ich podujatiach. Kto prijal Svätého Ducha, ten zisťuje vo vlastnom živote zmeny v snahách a túžbach. Veci tohto sveta, ktoré kedysi miloval, teraz nemiluje; túžby a žiadosti, v ktorých sa prv kochal, teraz neživí. Môžete pozorovať takúto zmenu vo svojom živote? Aká bude odpoveď?
Kto je vyvolený? Ten, kto sa obrátil k Pánovi Ježišovi. Vyvolenie je Božia a nie naša vec a starosť. Vecou človeka je uveriť evanjeliu. A tiež, Boh nevyvoľuje ľubovoľne, náhodne! „Lebo, ktorých predzvedel, tých aj predurčil...“ (R 8,29) Boh vedel, ako sa kto bude vyvíjať, akým smerom sa budú rozvíjať túžby jeho srdca a podľa toho poznania – predzvedenia – niektorých vyvolil, aby boli pripodobnení obrazu Jeho Syna. Nikde v Biblii nečítame, že by Boh niektorých vyvolil k odsúdeniu. Za odsúdenie je vinný sám človek, ktorý zavrhuje Krista.
Človek stojí pred bránou. Vidí na nej nápis: Vojdi, bude to tvoja spása, uver, obráť sa, príjmi odpustenie... Vrátnik a strážca naňho opätovne volá, aby ušiel zo sveta, lebo inak zahynie. Konečne po dlhom váhaní človek vchádza a rozhliada sa okolo seba. Nikde už nevidí podobné nápisy ako vonku. Nikde nie je výzva: „Obráť sa, uver, uteč zo sveta!“ A prečo? Pretože to všetko už urobil! Ale čo tam vidí? „Vyvolený, predzvedený, príjemný učinený, prijal Ducha synovstva...“ „Ach, to je niečo vzácne!“, zvolá onen človek. „Ja som sa domnieval, že všetko som urobil sám, ale teraz vidím, že Boh viedol mňa i všetky okolnosti v mojom živote tak, aby som prišiel do styku s týmito strážcami na Sionských hradbách.“
Boh nedáva zvestovať neobráteným ľuďom vyvolenie ale evanjelium. Keď sa človek obráti, až potom počuje o tom, že je predzvedený, predurčený a vyvolený, proste ako o hotových skutočnostiach.
Keď dieťa dorastá a matka mu povie, že je jej dieťa, či pochybuje? Povie si snáď: „Len aby som v tom mal istotu?“ Myslím, že nie, ale z jej starostlivosti, lásky a zvláštneho súladu sŕdc nadobúda presvedčenie: „áno, toto je moja matka.“
Z otcovskej starostlivosti, lásky, vedenia, výchovy (Žd 12,6) a z tých nespočetných milosrdenstiev vieme, že sme vyvolení. Ale nadovšetko: On to hovorí, a to o všetkých, ktorí uverili. „A že ste synovia, poslal Boh Ducha svojho Syna do našich sŕdc, ktorý volá: Abba, Otče!“ (G 4,6) Bez Svätého Ducha, Ducha Pána Ježiša, by sme sa nemohli vinúť k Bohu Otcovi ako deti a ani by sme Ho nemohli poznať.
Súhrn všetkého: kto uveril v Pána Ježiša Krista, je Jeho vlastníctvom, je vyvolený a má Svätého Ducha. Božie Slovo to hovorí a my, ak sa skláňame pod toto Slovo, máme pokoj a radosť. Kto pochybuje o Božom Slove, ten nevchádza v ono sladké odpočinutie, ktoré je ponechané Božiemu ľudu, ale je samý nekľud a nepokoj. A preto: skloňme a poddajme sa Slovu, sýťme sa Slovom, bráňme sa Slovom a zvestujme Slovo. Vezmime si príklad od Pána Ježiša Krista, ktorý sa vždy odvolával na Písmo a bránil sa tým: „Je napísané!“ (Lk 4,4.8.12)
Také duše sú často pomníkmi chybného zvestovania evanjelia, pri ktorom sa oči hriešnika upriamujú miesto na Krista a na Jeho obeť na to, čo musí a nesmie robiť, čoho sa musí vzdať a čo musí prežiť. To, čo sa mu zvestuje nie je evanjelium, ale akási zmes zákona a evanjelia. Často bývajú takýmto „evanjeliom“ zavádzané ľudské duše.
Niekto aj počuje jasné, nefalšované evanjelium, ale potom prídu „učitelia“ a poukazujú vedome i nevedomky na zákon. A duša, ktorej sa zdá cesta spasenia príliš ľahká, utieka sa k nemu rovnako, ako kedysi veriaci v zboroch Galácie. Niet sa čo diviť, že zakrátko príde sklamanie, lebo zákon pôsobí smrť a nie život (R 7,10).
Veriacemu človeku je dané Božie Slovo, aby bral istotu z neho, a nie z vlastných zážitkov. Pred niekoľkými rokmi rozprával istý úprimný Pánov služobník o obrátení jednej ženy. Nemohla a nemohla nadobudnúť istotu spasenia. Jedného dňa konečne celá šťastná k nemu pribehla a rozprávala, „to na ňu prišlo“ a aká radosť ju naplnila a že vie, že Boh jej odpustil. (Pre tú radosť, a preto, „že to na ňu prišlo“). Onen brat ju vo svojom úprimnom, dobráckom spôsobe v tom ešte utvrdil: „No vidíte, keď to tak na vás prišlo, tak čo je to? No, je to dar.“ Samozrejme, že táto duša, keby sa jej niekedy niekto opýtal, ako vie, že sú jej hriechy odpustené, ihneď by hovorila o tom, ako „to na ňu prišlo“. A to večne platné: „Je napísané“, či už pri tom city mám alebo nemám, pre ňu nejestvovalo. Skúsenosť jej bola nad Božie Slovo.
Istá žena prehlásila, že je spasená. Dôkaz, na ktorý sa odvolávala, opäť nebolo Božie Slovo, ale sen. „Snívalo sa mi“, hovorila, „že boli diabol a bezbožníci uvrhnutí do ohnivého jazera. Ja som sa bála, keď som videla toľko anjelov ako vykonávali súd. Tu pristúpil ku mne Pán Ježiš, vzal ma za ruku a hovoril mi: Neboj sa, ty si moja. A tak, nech sa deje čo chce, viem, že som Jeho, pretože On mi to sám povedal vo sne.“ V tomto prípade bol opäť sen postavený nad Božie Slovo.
Uverejňujem tu úryvok z listu istej učiteľky z roku 1912, ktorá je už u Pána, aj časť z mojej odpovede vnádeji, že bude mnohým k požehnaniu. Citujem:
„V poslednom liste ste písali, že najhlavnejšia vec je, aby som vedela, čia som a poznamenal ste, že vlastníctvom Pána Ježiša je ten, kto sa k Nemu cele obrátil a počíta s Jeho obeťou ako základom svojho spasenia. Na obidve tieto požiadavky môžem už úprimne odpovedať, že tým spôsobom som vlastníctvom Pána Ježiša. Som cele k Nemu obrátená a od Neho samého čakám ten pokoj, ktorý prevyšuje každý ľudský rozum – ale úplne tešiť sa predsa len vždy nemôžem. Najprv preto, že nemám istotu, že som Bohom vyvolená, a potom nemám ani Svätého Ducha. Už niekoľkokrát som čítala, že tí, ktorí prijali Svätého Ducha, to istotne vedeli, ale ja to neviem. A preto Ho nemám. A kým Ho nebudem mať, dovtedy nebudem kľudná...“
Odpovedal som jej: „Dovoľte mi, aby som začal s tým posledným. V liste Rimanom 8,9 čítame: „Ak niekto nemá Ducha Kristovho, nie je jeho.“ Buď teda ste Kristova a potom Svätého Ducha máte, alebo nie ste Kristova a Ducha Svätého nemáte. Ak nemáte Svätého Ducha, potom nijakým spôsobom nie ste Kristova. Poznám iba jeden spôsob, ako byť Kristov a ten je, že ma musí Kristus vlastniť, že Mu patrím, inými slovami, že som Jeho vlastníctvom.“
Sú dva dôkazy o tom, že sme Kristovi:
1. On si nás kúpil svojou drahou krvou. (Viďte, prosím, 1K 6,19-20; 7,22; 1Pt 1,18-19). A sme kúpení Ním a pre Neho. Nie sme teda „sami svoji“, aby sme mohli robiť to, čo by sa nám zapáčilo, ale aby sme robili to, čo si želá náš Pán. Ak sme raz kúpení, ak sme raz jeho vlastníctvom – nech je to pre našu útechu – zostaneme ním naveky: „lebo buď žijeme, buď mrieme, sme Pánovi (R 14,9). Nikto ich nemôže vytrhnúť z ruky môjho Otca (J 10,29).“
2. Boli sme Mu daní Otcom. (Čítajte, prosím, evanjelium Jána 17: „Tých, ktorých si mi dal“ a Ján 10,29; 6,37). Dôkaz, že nás Boh dal Pánu Ježišovi, je vyjadrený v onom poslednom verši (J 6,37), totiž, že sme k Nemu prišli vo svojej stratenosti: Dôkaz, že nás Pán Ježiš prijal, je v jeho ubezpečení: „...toho, kto príde ku mne, nevyženiem von.“
Prišli ste so svojimi hriechmi k Pánu Ježišovi? Ak áno, BOH vás dal Pánovi Ježišovi !! Veríte tomu?
Prišli ste so svojimi hriechmi k Pánu Ježišovi? Ak áno, Pán Ježiš Vás nezavrhol. On predsa nemôže klamať. Veríte tomu? Potom by ste ale boli Kristova.
Ste Kristova? Potom musíte mať Svätého Ducha! Pretože „uveriac, zapečatení sme Svätým Duchom zasľúbenia...“ (Ef 1,13) Veríte tomu? „Ale ak niekto nemá Ducha Kristovho, ten nie je jeho.“ (R 8,9)
Vy chcete dôkazy: Hľadajte ich vo svojom živote, pretože ich možno nájsť. „Lebo všetci, ktorí sú vedení Duchom Božím, tí sú synmi Božími.“ (R 8,14) Svätý Duch nás privádza do obecenstva s Otcom aj Synom Jeho, Ježišom Kristom (1J 1,3), riadi naše modlitby (R 8,26), uvádza nás do Slova (J 16,13) a vyučuje nás z neho (J 14,26), nevodí nás do zábav a radovánok sveta a do spoločnosti, kde je Pán urážaný a opovrhovaný. Dáva nový smer nášmu životu.
Kto má Svätého Ducha, ten sa cíti šťastný v obecenstve s veriacimi a má záujem aj účasť na ich duchovných rozhovoroch, aj na práci pre Pána. On i tí ostatní veriaci vedia, že patria spolu, lebo srdce veriacich sú riadené Duchom Pánovým.
Kto nemá Svätého Ducha, cíti sašťastný s ľuďmi tohto sveta a v rozhovoroch, ktoré vedú; tiež má záľubu v ich povyrazeniach a ich podujatiach. Kto prijal Svätého Ducha, ten zisťuje vo vlastnom živote zmeny v snahách a túžbach. Veci tohto sveta, ktoré kedysi miloval, teraz nemiluje; túžby a žiadosti, v ktorých sa prv kochal, teraz neživí. Môžete pozorovať takúto zmenu vo svojom živote? Aká bude odpoveď?
Kto je vyvolený? Ten, kto sa obrátil k Pánovi Ježišovi. Vyvolenie je Božia a nie naša vec a starosť. Vecou človeka je uveriť evanjeliu. A tiež, Boh nevyvoľuje ľubovoľne, náhodne! „Lebo, ktorých predzvedel, tých aj predurčil...“ (R 8,29) Boh vedel, ako sa kto bude vyvíjať, akým smerom sa budú rozvíjať túžby jeho srdca a podľa toho poznania – predzvedenia – niektorých vyvolil, aby boli pripodobnení obrazu Jeho Syna. Nikde v Biblii nečítame, že by Boh niektorých vyvolil k odsúdeniu. Za odsúdenie je vinný sám človek, ktorý zavrhuje Krista.
Človek stojí pred bránou. Vidí na nej nápis: Vojdi, bude to tvoja spása, uver, obráť sa, príjmi odpustenie... Vrátnik a strážca naňho opätovne volá, aby ušiel zo sveta, lebo inak zahynie. Konečne po dlhom váhaní človek vchádza a rozhliada sa okolo seba. Nikde už nevidí podobné nápisy ako vonku. Nikde nie je výzva: „Obráť sa, uver, uteč zo sveta!“ A prečo? Pretože to všetko už urobil! Ale čo tam vidí? „Vyvolený, predzvedený, príjemný učinený, prijal Ducha synovstva...“ „Ach, to je niečo vzácne!“, zvolá onen človek. „Ja som sa domnieval, že všetko som urobil sám, ale teraz vidím, že Boh viedol mňa i všetky okolnosti v mojom živote tak, aby som prišiel do styku s týmito strážcami na Sionských hradbách.“
Boh nedáva zvestovať neobráteným ľuďom vyvolenie ale evanjelium. Keď sa človek obráti, až potom počuje o tom, že je predzvedený, predurčený a vyvolený, proste ako o hotových skutočnostiach.
Keď dieťa dorastá a matka mu povie, že je jej dieťa, či pochybuje? Povie si snáď: „Len aby som v tom mal istotu?“ Myslím, že nie, ale z jej starostlivosti, lásky a zvláštneho súladu sŕdc nadobúda presvedčenie: „áno, toto je moja matka.“
Z otcovskej starostlivosti, lásky, vedenia, výchovy (Žd 12,6) a z tých nespočetných milosrdenstiev vieme, že sme vyvolení. Ale nadovšetko: On to hovorí, a to o všetkých, ktorí uverili. „A že ste synovia, poslal Boh Ducha svojho Syna do našich sŕdc, ktorý volá: Abba, Otče!“ (G 4,6) Bez Svätého Ducha, Ducha Pána Ježiša, by sme sa nemohli vinúť k Bohu Otcovi ako deti a ani by sme Ho nemohli poznať.
Súhrn všetkého: kto uveril v Pána Ježiša Krista, je Jeho vlastníctvom, je vyvolený a má Svätého Ducha. Božie Slovo to hovorí a my, ak sa skláňame pod toto Slovo, máme pokoj a radosť. Kto pochybuje o Božom Slove, ten nevchádza v ono sladké odpočinutie, ktoré je ponechané Božiemu ľudu, ale je samý nekľud a nepokoj. A preto: skloňme a poddajme sa Slovu, sýťme sa Slovom, bráňme sa Slovom a zvestujme Slovo. Vezmime si príklad od Pána Ježiša Krista, ktorý sa vždy odvolával na Písmo a bránil sa tým: „Je napísané!“ (Lk 4,4.8.12)
