ročník III., máj 1914, č. 5

„Všetci, ktorí chcú byť pekní v tele, tí vás nútia obrezovať sa, len aby neboli prenasledovaní pre kríž Kristov.“ (G 6,12)

Náš drahý Pán by tak často nepocítil nenávisť náboženských vodcov svojej doby, keby sa podrobil ich ustanoveniam. On ale vedel veľmi dobre, že farizeji a zákonníci „zbavili prikázanie Božie moci pre svoje podané ustanovenie.“ (Mt 15,6) Tiež sa ani v najmenšom nesnažil zapáčiť telom, veď na Neho sa vzťahujú slová „nemal podoby ani krásy; videli sme ho, ale nebolo na ňom vidieť toho, pre čo by sme ho boli bývali žiadostiví.“ (Iz 53,2) Keby sa Pán Ježiš stotožnil aspoň s niektorými ľudskými náboženskými obyčajami tej doby, aspoň si ruky umýval, než zasadol za stôl v dome farizeja, ako sa dodržiavalo medzi Židmi (Lk 11,37-38), keby sa pozeral na sobotu očami náboženských vodcov a nerozkázal uzdravenému práve v ten deň odniesť lôžko (J 5,9-11), keby v ten deň nespravil blato a neotvoril oči slepému (J 9,14-16), bol by aspoň čiastočne zmiernil nepriateľstvo nábožného sveta k sebe. Ale On išiel Božou cestou a chcel sa ľúbiť Bohu, nie ľuďom. „Veď prišiel, aby činil vôľu Toho, ktorý Ho poslal a dokonal Jeho dielo“ (J 4,34). Bol to práve náboženský svet, ktorý Ho priviedol až na kríž, napriek tomu, že Pilát, zástupca politického sveta, Ho chcel prepustiť, lebo nenašiel na Ňom nijaký dôvod na odsúdenie. áno, svedectvo, život, jednanie a smrť nášho Pána úplne odsúdili koreň i vňať sfalšovanej a pokryteckej spravodlivosti nábožného sveta a zmenili na smeti všetko, čím sa chválila.

Apoštol Pavol mal stále a všade podobný boj s náboženským svetom, pretože ani on nebol ochotný prispôsobiť sa mu a skladať mu účty, „aby pravda evanjelia zostala povždy u vás“ – vo veriacich (G 2,5). Zvlášť v liste Galaťanom vidíme, kam by viedlo prispôsobenie sa náboženským zvyklostiam – až k „odlúčeniu od Krista“ (G 5,4). Boj bol už dosť ťažký, keď sa mali odrážať útoky nepriateľov zvonku, no keď prišli falošní bratia a začali pôsobiť so svojím bludným učením ako kvas, muselo sa bojovať o to usilovnejšie, bojovať v pravde a s láskou, aby zostali veriaci oddelení od nepriateľov Kristovho kríža, od tých, „ktorých koniec je zahynutie... ktorí myslia na zemské veci.“ (F 3,19) Pavol tiež rozpráva Galaťanom svoju skúsenosť z Antiochie, kde bol sám Peter súdený, lebo sa oddelil od veriacich z pohanov zo strachu pred tými, ktorí nešli priamou cestou popri evanjeliu. Pavol nazval jeho jednanie pokrytectvom. Peter síce mohol argumentovať, že to robil len preto, aby nepodkopal svoj vplyv medzi veriacimi z Izraela, alebo aby si ich neznepriatelil; no Božie deti nemajú tak konať.

Položme si otázku: Aký postoj majú zaujať veriaci oproti náboženskému svetu? Niektoré Božie deti majú za to, že je dobré spolupracovať s ním, aby sa nestratil vplyv na kresťanov podľa mena. Napríklad: Niektorý brat uznáva krst detí ako nebiblický, lebo o takom sa Písmo nezmieňuje, no predsa nechá svoje dieťa pokrstiť, aby nezničil svoj vplyv medzi pobožnými ľuďmi sveta. Prispôsobí sa ich učeniu a svoje svedomie utíši tým, že to robí s ohľadom na druhých. Koná taký brat správne? Mal brať ohľad na pobožných ľudí viac, než na Božiu vôľu? Príklad nášho Pána a inšpirované slová apoštolov jasne svedčia, že to nie je správne, pretože to nie je priama cesta pravdy evanjelia. Ak by sme sa chceli v niečom prispôsobiť pobožnému svetu kvôli tomu, aby sme mohli lepšie pracovať pre Pána, skôr či neskôr to prinesie so sebou zlo, lebo duchovný život bude oslabený a svedomie pošliapané. "Lebo keby bolo tvoje oko zlé, celé tvoje telo bude tmavé. Ak tedy svetlo, ktoré v tebe, je tmou, aká veľká bude sama tma?" (Mt 6,23) „Hľa, poslúchať je lepšie, ako obetovať.“ (1S 15,22)

Aj Pavol sa nechal pri svojej poslednej návšteve Jeruzalema s ohľadom na množstvo veriacich zo Židov prehovoriť, aby sa ešte raz podrobil ustanoveniu, ktoré bolo od Boha, ale smrť Pána Ježiša ukončila jeho poslanie. Ale Pán nedopustil, aby ho dokončil. Ešte pred uplynutím požadovanej doby siedmich dní Pavol už ležal v okovách (Sk 21, 18-27).

Keď sme teda z Písma nadobudli presvedčenie, že sa musíme oddeliť od náboženského sveta, ktorého bohu sme i my predtým slúžili, tak potrebujeme milosť, aby sme svoje oddelenie konali v duchu pokory a tichosti a išli vo viere bez kriku a pokojne Božou cestou, vzďaľujúc sa od všetkých pobožných ustanovení a obyčají sveta, pretože „všetko, čo nie je z viery, je hriech.“ (R 14,23) Chráňme sa uskutočňovať toto oddelenie telesnosťou a nerozvážnou horlivosťou. Tiež neodsudzujme tých, ktorí v týchto veciach nemajú jasno, ktoré máme my, ale držme sa pravdy v láske, aby sme im mohli slúžiť a pomáhať.