Číslo: 2009/11

Kategória: Zotrvávali na modlitbách

S radosťou a ochotou vyhovujem Vášmu želaniu, aby som zaznamenala vznik a históriu Lomského zboru od jeho  vzniku r. 1927–28 až do r. 1938, keď úder udalostí rozptýlil väčšinu veriacich do rôznych miest Čiech a   Moravy, aby jeden každý slúžil a svietil svedectvom v novom prostredí.

Udalosti sú popísané tak, ako som ich  videla a prežívala zo svojho hľadiska. škoda, že pamätníci, ktorí ešte žijú, nenapísali, ako ich Pán Ježiš zastavil  na širokej ceste a priviedol na úzku cestu pravdy života. Každým znovuzrodením ľudskej duše je  dokumentovaná Jeho hľadajúca LáSKA, ktorá nachádza hynúce duše predivným, rozmanitým spôsobom, aby ich vytrhla z moci temnosti a preniesla do kráľovstva mieru, pokoja, svetla, blaženosti, do večného života.

Väčšina z tých, s ktorými som mala obecenstvo a sedávala u Pánových nôh, sýtila sa Jeho Slovom a pila z prameňa živej  vody sú už v nebeskej vlasti. A vy starí, milovaní, drahí, prijmite moje riadky ako spomienky na doby nášho  duchovného detstva, nášho rastu – na krásny čas prvej lásky oproti nášmu drahému Spasiteľovi a jeden k  druhému.

Vám mladým, nech tieto spomienky poslúžia k vyvýšeniu Božej milosti a lásky, ktorá robí zo stratených  hriešnikov Božích synov a dedičov Božej sláva skrze obeť Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta. „Vediac, že nie porušiteľnými vecami, striebrom alebo zlatom, ste vykúpení z márneho svojho obcovania, podaného otcami  ale drahocennou krvou ako bezvadného a nepoškvrneného baránka Krista...“ (1Pt 1,18-19)

„A tak očistiac svoje  duše poslušnosťou pravdy skrze Ducha cieľom nepokryteckého milovania bratstva vrúcne milujte jedni druhých z  čistého srdca znova splodení súc nie z porušiteľného semena, ale z neporušiteľného živým slovom Boha a  zostávajúcim na veky. Lebo každé telo je ako tráva a každá sláva človeka ako kvet trávy; tráva uschla a jej kvet opadol; ale SLOVO PáNOVE ZOSTáVA NA VEKY“ (1Pt 1,22-25).

Rozprávanie brata Jindřicha Vaňka o tom, ako ho Pán hľadal a našiel až v Paríži r. 1923, kam odišiel, aby si doplnil vzdelanie, získal majetok a zaradil sa medzi bohatých a vzdelaných ľudí.

I. Paríž
V Jičíne vyštudoval reálku, absolvoval rozdielovú skúšku spôsobilosti na post učiteľa a v r. 1919 odišiel učiť na Podkarpatskú Rus. Ale jeho romantická nepokojná povaha túžila po dobrodružstvách v cudzine. Pretože sa v reálke učil francúzštinu, r. 1920 sa rozhodol odísť do Paríža. Tu sa spoznal s niektorými básnikmi a včlenil do spoločnosti bohémov tej doby. Po čase v Paríži otvoril jedáleň s českými špecialitami a tak sa mu začal napĺňať sen – byť vzdelaný, bohatý a spoločensky sa vyšvihnúť medzi elitu.

II. Obrátenie
Raz, keď sa vracal podvečer domov a rozmýšľal, ako zvýšiť príjmy, mimovoľne uvidel za oknom v prízemí otvorenú knihu veľkého formátu, v ktorej bolo niekoľko riadkov podčiarknutých nápadnou červenou farbou. Prišiel tesne k oknu a čítal: „Lebo čože to osoží človekovi, keby získal hoci aj celý svet a svoju dušu utratil? Alebo aké výmenné dá človek za svoju dušu?“ (Mt 16,26)

Bolo to ako rana priamo do srdca. Veď práve o tom premýšľal. Odchádzal pobúrený a na tento okamih chcel rýchlo zabudnúť. No nedarilo sa. Naopak. Opäť ho to ťahalo na to miesto.

Vracal sa sem niekoľko dní po sebe a dychtivo čítal. Raz ho pritom pristihol a oslovil neznámy pán: „Nechcel by ste ísť medzi nás do kresťanského zhromaždenia a vypočuť si Božie slovo?“ Išiel. Zo záujmu aj zo zvedavosti.

Vošiel do jednoducho zariadenej miestnosti, ktorej steny zdobili verše z Biblie, v ktorej bol stôl a rady  obsadených stoličiek. A predsa naňho dýchla dôstojnosť prostredia. Bolo tu cítiť prítomnosť Boha. Božie slová padali do srdca ako rozosievané zrná do úrodnej pôdy. Pod usvedčením Písma priznal, že je hriešnik a ide do  zahynutia. Poznal, že jeho zvodca je satan, knieža tohto sveta a jediný vysloboditeľ že je Pán Ježiš, ktorý  premohol satana na kríži a vylial krv na očistenie od hriechov za každú dušu, ktorá uverí v neho.

„A toto je to  svedectvo, že nám Boh dal večný život, a ten život je v jeho Synovi“ (1J 5,11)

III. Obohatený
Malá iskra vykresaná v prvom zhromaždení sa horlivým čítaním Božieho Slova rozhorela v jasnú pochodeň viery, ktorá vyviedla mnoho ľudí z tmy do Svetla.

Brat Vaněk si cenil spasenie získané Božím Baránkom nado všetko a bol hlboko vďačný za Pána Ježiša, ktorý mu získal nebeské dedičstvo miesto mamonu. Do srdca mu vložil múdrosť ako získavať ľudí pre Krista, namiesto chytrosti, ako nadobúdať kapitál. Rozvrátil i jeho túžbu niečo znamenať a zaradil sa medzi tichých a pokorných, ktorí nemajú nič, len Božiu milosť.

Keď sa po mojom obrátení znovuzrodila i moja predrahá, vzácna teta Anna, ktorá bývala v mojom rodisku v Kostelci n/L., pozvala brata Vaňka, aby vydal svedectvo našim známym. Zišli sa v dosť hojnom počte, väčšinou ľudia zo strednej vrstvy, majetnejší, ale napokon bolo zrejmé, že prišli viac zo zvedavosti ako v túžbe po poznaní. Vtedy mi brat povedal: „Poznáte sestra podobenstvo o kráľovskej svadbe? Kto naplnil hodovnú sieň? Keď bohatí odmietli pozvanie kráľa, prikázal pozvať chudobných, spodinu spoločnosti. Tí naplnili dom. Ku tým choďte, takých pozývajte!“ Toto som pochopil po svojom obrátení, keď som cítil zodpovednosť povedať evanjelium svojim bohatým priateľom. Väčšinou ma slušne odmietli. Spomínam si, ako som bol pozvaný na ples. Rád som tancoval. Prišiel som tam v salónnom úbore ale tentoraz preto, aby som mohol tanečníkom rozprávať v čom je pravá radosť. Že tanec, zábavy, radovánky nie sú ničím proti pokoju, ktorý dáva zadarmo Pán Ježiš tým, ktorí Ho vierou príjmu ako Spasiteľa a nechajú si hriešne srdce očistiť Jeho svätou krvou. Moji priatelia boli pohoršení, mysleli, že som blázon a prinútili ma odísť. Odvtedy viem, že Božie Slovo zvestované v prostredí, v ktorom je pánom satan, medzi rozjarenými ľuďmi a svetskými pôžitkami, kde sa klania mamonu, zostáva nepovšimnuté a bez úžitku, lebo satan príde a vyberie ho ľuďom z  mysle. Aj Pavol mal tú istú skúsenosť a preto napísal do Korintu: „Lebo veď vidíte svoje povolanie, bratia, že nie mnoho múdrych podľa tela, nie mnoho mocných, nie mnoho urodzených je medzi vami zachránených. Ale bláznivé u sveta si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a slabé u sveta si vyvolil Boh, aby zahanbil to, čo je silné a neurodzené u sveta a opovrhnuté si vyvolil Boh, a to, čo nie je, aby zmaril to, čo je niečím, aby sa pred Bohom nechválilo niktoré telo“ (1K 1,26-29).

Túto bratovu radu sme obe vďačne prijali a plne sa potvrdila. Aj keď teta svedčila všetkým, zhromaždenie sa plnilo väčšinou prostými ľuďmi. Mnoho obyvateľov Kostelca sa pohoršovalo nad tým, keď sa na tetine svedectvo stala z pohŕdanej majiteľky nevestinca z Rakúska pokorná, tichá služobníčka Pánova, ktorá Ho veľmi milovala, lebo jej bolo mnoho odpustené. Spomínam, ako citovala verš z piesne Mne dostalo sa zmilovania: „Od Boha som si nezaslúžil nič iné iba samý hnev, zmierenie navždy získala misvätého Syna Jeho krv. Klaniam sa, plesám radosťou, nad nevídanou milosťou“ Sestra Oblezarová bola novodobou živou ilustráciou príbehu u farizeja šimona (Lk 7,36-50).

IV. Túžba stať sa misionárom
Brat Vaněk nosil v sebe túžbu cele sa vydať Pánovi v službu. Rád spieval pieseň: „Už nie svoj, som Pána svojho, vykúpeným vlastníctvom.“ Keď sa zúčastnil prednášky o misii, rozhodol sa, že odíde do Brazílie k Indiánom v povodí Amazonky. Chcel sa úplne a vo všetkom spoliehať, ako Hudson Taylor, misionár Číny, len na pomoc a ochranu Božiu. Čo ešte mal, to alebo predal, alebo rozdal. Tiež poslal domov matke niečo na prilepšenie. Pre seba si nenechal takmer nič. Spätne nám hovoril: „No neberte si v tomto zo mňa príklad. Bolo to jednanie mojej starej prirodzenosti milujúcej dobrodružstvo. Ale Pán ma napriek tejto okľuke dostal tam, kde ma chcel mať.“ Bez peňazí, len s dvoma malými kuframi, odišiel do prístavu. Nemal ani pas, ani cestovný lístok, pretože chcel, aby mu Pán razil cestu. Najprv sa zdalo, že to aj koná. Spomínal, že vtedy cestoval do Brazílie nejaký významný vojenský činiteľ. Na ceste k lodi ho vyprevádzal čestný špalier. V jeho strede pochodoval generál a za ním brat Vaněk s dvomi kuframi. Tak sa dostal na palubu a tam sa domnievali, že patrí ku generálovi. Na lodi sa ponúkol za pomocníka kuchárovi a pretože bol svedomitý, dobrý pomocník, získal si priazeň dočasného šéfa. Až po zakotvení a kontrole cudzincov vyšlo najavo, že je čierny pasažier a najbližšou loďou ho poslali späť do Európy. Ako s úsmevom spomínal na túto príhodu hovoril: „Tak som v Amerike bol a nebol. Na lodi som tiež svedčil, snáď teda moje cestovanie dvakrát cez Atlantický oceán nebolo márne.“

Z Francúzska docestoval brat Vaněk domov do Čiech s úmyslom dostať sa opäť, no tentoraz legálne do Brazílie. Uvedomil si, že podvádzal a Pán sa takým „švindľom“ nemôže priznať. Prišiel domov k matke. Uvítala ho s láskou, no zarmútená, že sa stal z neho „odpadlík“ od rímskokatolíckej cirkvi. O svojom obrátení jej písal už z Francúzska a jeho „kacírstvo“ ju veľmi pobúrilo. Bola horlivou ctiteľkou Panny Márie. (Keď som pani Vaňkovú sama neskôr navštívila, na stene medzi oknami som videla ozdobenú policu sochy Márie s Jezuliatkom pod sklenenou zvonovitou pokrývkou. Boli oblečení do hodvábu s čipkami, ozdobení stužkami a náhrdelníkmi. Pani Vaňková mala pre ne niekoľké šatôčky, do ktorých sošky prezliekala.)

Teraz mohol brat Vaněk svojej matke osobne a podrobne rozprávať o svojom stretnutí s Pánom Ježišom, v ktorom bol zmierený s Bohom a má istotu spasenia, odpustenia hriechov a večného života. Ukázal jej z Písma, že u Otca je len jeden Prostredník a že ona verí bludu a ctí modly, čo je veľký hriech a ohavnosť pred Bohom. Ukazoval, že jej obľúbené modlitby k Panne Márii Boh neprijíma, lebo nie je Kráľovná  nebies, ani orodovníčka, ani sprostredkovateľka. Že je svojou poslušnosťou, s akou prijala počatie Pána Ježiša vzorom pre kresťanov, že je požehnaná medzi ženami a že ju pre jej vieru blahoslavia všetky pokolenia, no nie je bohyňou. Pani Vaňková bola touto „rúhačskou“ rečou syna zarmútená a veľmi rozhnevaná. Rezolútne mu povedala: „Tak ty si myslíš, že sa držím pohanstva a uctievam modly. Rozhliadni sa okolo seba,koľko je v našej obci a celej zemi takých pohanov. Načo chceš cestovať niekde do „Tramtárie“ za Indiánmi. Rob misionára doma. Nikde nepocestuješ!“ A brat poslúchol mamu. Mala pravdu. Modlil sa úprimne, aby ho Pán viedol po určenej ceste. Zostal v ČSR a horlivo konal prácu misionára medzi nami „pohanmi.“

V. Doslov
Brat Vaněk nevycestoval k Indiánom. Zostal v našej republike a vrátil sa k učiteľskému povolaniu. Pôsobil na menšinových školách v Těšínsku a Ostravsku a šíril evanjelium radostne a nebojácne a pri každej príležitosti. Stal sa skutočne bláznom pre Krista a preto aj nepohodlný pre nadriadených. V r. 1927 ho preložili na druhý koniec republiky do Dol. Litvínova na Mostecku. To už bol odborný učiteľ češtiny, zemepisu, dejepisu so štátnou skúškou z francúzštiny. Vďaka Bohu, že ho Pán poslal k nám. Pre misiu mu nestačil Litvínov, ale chodil aj po okolí a hľadal príležitosť svedčiť o Božej milosti zjavenej v Pánovi Ježišovi. Jeho heslo bolo: „Choďte medzi ploty a pozývajte na svadbu!“ A Pán sa k nemu priznával. Stal sa duchovným otcom nášho zboru v Lomu. Slúžil Pánovi verne. Aj ja  som výsledok jeho práce.

V r. 1931 sa brat oženil so sestrou Máriou Vokounovou zo Sázavy a bola mu nielen  milujúcou manželkou, ale aj vernou pomocnicou v Božom diele.

V r. 1932 dostal definitívne miesto odborného  učiteľa v rodnom kraji na Jičínsku v Sobotke. Aj tam pokračoval v duchovnej práci. Zvolával nás všetkých na  začiatku prázdnin na väčšie zhromaždenie do Sobotky. Prichádzal tam skoro celý Lomský zbor. Slúžili nám Božím  Slovom bratia Křesina, Mladen, Butcher a iní. Zídenie trvalo od soboty do pondelka, niekedy až do stredy. Spávali a stravovali sme sa u veriacich. Taká bola medzi nami bratská láska a obetavosť.

Brat Vaněk vydával v Sobotke časopis pre deti „Odrobinky zo Sobotky“ a obetavo slúžil Božím Slovom v mnohých zboroch, s bratom Křesinom i v zahraničí, v Juhoslávii, Bulharsku a inde.

Ale ťažisko svojej služby videl v osobných svedectvách. Brat Křesina  mi povedal: „V tom je úžasný. Prídeme do kupé vo vlaku a zakrátko už hovorí s niekým o Pánovi Ježišovi. Vždy má pri sebe zásobu letákov. A keď nemôže s ľuďmi dlhšie hovoriť, rozdáva ich s odporučením, aby hľadali najprv Božie kráľovstvo... Rozprával mi, že tesne predtým, než sa zrútilo lietadlo s Tomášom Baťom, poslal mu do Zlína list so svedectvom a letákmi. Rovnako urobil vtedy aj prezidentovi a predstaviteľom vlády.“

V r. 1948 sa zo  zdravotných dôvodov vzdal učiteľstva a odišiel do dôchodku. Neskôr r. 1949 sa odsťahoval ku rodičom svojej  manželky do Sázavy. Tam mu zomrela jeho milovaná manželka a sám odišiel k Pánovi tento usilovný robotník 14. októbra 1971 v 75. roku jeho bohatého života.

Túžbou brata Vaňka bolo niesť pochodeň Svetla do tmy. Hovoril, aj keď mu bránili. On na to nedbal, lebo vedel komu uveril. Preto sa ani nehanbil za evanjelium Kristovo, ktoré je  k spaseniu každému veriacemu.

V Božom Slove je výzva: „Pamätajte na svojich duchovných vodcov, ktorí vám hovorili Božie Slovo a pozorujúc, aký bol ich východ, to jest, koniec ich obcovania, nasledujte takú vieru“ (Žd 13,7). Tieto riadky sú kyticou spomienok, ktoré kladiem z vďačnosti Pánovi k nohám za to že mi za takého brata za duchovného otca.