| Vyhľadávanie článkov >> | ||
|
Dobrorečenie
„Moje srdce vynáša dobré slovo...“ (Ž 45,2) „A naskutku sa otvorili jeho ústa i jeho jazyk, a hovoril dobrorečiac Bohu.“ (Lk 1,64)
Čím je preplnené srdce, to hovoria aj ústa. Tak to bolo aj v prípade Zachariáša. Ten mal dve možnosti. Mohol sa hnevať, veď bol 9 mesiacov nemý po udalosti, keď pochyboval slovu Božiemu poslanému cez anjela, že vo vysokom veku sa im narodí dieťa. Okrem toho sa mu nemuselo páčiť, že nemôže pomenovať vlastné dieťa podľa svojho vkusu. Je napísané, že aj jeho príbuzní sa čudovali, že ho nepomenoval podľa seba, čo bolo v tej dobe bežné.
Druhou možnosťou bolo radovať sa z dieťatka, ktoré sa práve narodilo. Ľahko sa nám povie, že bolo normálne radovať sa. Veď mal k tomu oveľa väčšie dôvody, ako k hnevu či nespokojnosti. A predsa... Koľkokrát už aj veriaci človek má veľa dôvodov k radosti a dobrorečeniu a niekedy stačí jedna vec v živote, ktorú Pán Boh dopustí a nie je s súlade s našimi predstavami a vyvolá toľko smútku, zármutku či dokonca hnevu a reptania voči svätému Mocnárovi!
Zachariášovo srdce bolo však plné vďačnosti a tú prejavil i navonok.
Prejavili ju aj pisatelia citovaného Žalmu, Kórachovi synovia. Zdá sa, že zostali jediní nažive po tom, ako sa ich rodičia a príbuzní postavili proti vodcovi izraelského národa a tým aj proti Najvyššiemu. Po tejto vzbure boli usmrtení. V Žalme nie je žiadny koreň horkosti či nepokoja, ale slová dobrorečenia, radosti a vďačnosti. Dokonca prorocky ospevujú krásu Toho, ktorý je „krásnejší nad všetkých synov človeka.“ (v. 3).
Vďačnosť prejavuje aj človek na úteku, kráľ Dávid, ktorý práve zažíval mnoho sklamaní od ľudu, vlastných detí, priateľov. Jeho srdce je pri Pánovi a preto aj v takýchto chvíľach nachádza mnoho dôvodov k dobrorečeniu a vďake. Výstižné sú slová zo Žalmu 103: „Dobroreč, moja duša, Hospodinovi, a nezabudni niktorého zo všetkých jeho dobrodení“ (v. 2).Tento i iné žalmy sú piesňami plesania a vďačnosti.
Kiežby sme si boli v každej životnej situácii vedomí toho, akej milosti sa nám dostalo a dostáva v Pánovi Ježišovi. Veď čo iné ako vedomie Božej dobroty nás môže viesť do bázne a vďačnosti, k dobrorečeniu, či zvolaniu spolu s apoštolom Pavlom: „Vďaka Bohu za Jeho dar, ktorý sa nedá vypovedať “(2K 9,15).
Čím je preplnené srdce, to hovoria aj ústa. Tak to bolo aj v prípade Zachariáša. Ten mal dve možnosti. Mohol sa hnevať, veď bol 9 mesiacov nemý po udalosti, keď pochyboval slovu Božiemu poslanému cez anjela, že vo vysokom veku sa im narodí dieťa. Okrem toho sa mu nemuselo páčiť, že nemôže pomenovať vlastné dieťa podľa svojho vkusu. Je napísané, že aj jeho príbuzní sa čudovali, že ho nepomenoval podľa seba, čo bolo v tej dobe bežné.
Druhou možnosťou bolo radovať sa z dieťatka, ktoré sa práve narodilo. Ľahko sa nám povie, že bolo normálne radovať sa. Veď mal k tomu oveľa väčšie dôvody, ako k hnevu či nespokojnosti. A predsa... Koľkokrát už aj veriaci človek má veľa dôvodov k radosti a dobrorečeniu a niekedy stačí jedna vec v živote, ktorú Pán Boh dopustí a nie je s súlade s našimi predstavami a vyvolá toľko smútku, zármutku či dokonca hnevu a reptania voči svätému Mocnárovi!
Zachariášovo srdce bolo však plné vďačnosti a tú prejavil i navonok.
Prejavili ju aj pisatelia citovaného Žalmu, Kórachovi synovia. Zdá sa, že zostali jediní nažive po tom, ako sa ich rodičia a príbuzní postavili proti vodcovi izraelského národa a tým aj proti Najvyššiemu. Po tejto vzbure boli usmrtení. V Žalme nie je žiadny koreň horkosti či nepokoja, ale slová dobrorečenia, radosti a vďačnosti. Dokonca prorocky ospevujú krásu Toho, ktorý je „krásnejší nad všetkých synov človeka.“ (v. 3).
Vďačnosť prejavuje aj človek na úteku, kráľ Dávid, ktorý práve zažíval mnoho sklamaní od ľudu, vlastných detí, priateľov. Jeho srdce je pri Pánovi a preto aj v takýchto chvíľach nachádza mnoho dôvodov k dobrorečeniu a vďake. Výstižné sú slová zo Žalmu 103: „Dobroreč, moja duša, Hospodinovi, a nezabudni niktorého zo všetkých jeho dobrodení“ (v. 2).Tento i iné žalmy sú piesňami plesania a vďačnosti.
Kiežby sme si boli v každej životnej situácii vedomí toho, akej milosti sa nám dostalo a dostáva v Pánovi Ježišovi. Veď čo iné ako vedomie Božej dobroty nás môže viesť do bázne a vďačnosti, k dobrorečeniu, či zvolaniu spolu s apoštolom Pavlom: „Vďaka Bohu za Jeho dar, ktorý sa nedá vypovedať “(2K 9,15).
