„Vzývaj ma v deň súženia, vytrhnem ťa a budeš ma oslavovať.“ (Ž 50,15)

„Boli ma obkľúčili bolesti smrti a našli ma úzkosti hrobu; bol som našiel súženie a trápenie duše. Ale som vzýval meno Hospodinovo a vravel som: Prosím, ó, Hospodine, vysloboď moju dušu! Hospodin je milostivý a spravodlivý a náš Boh sa zľutováva. Hospodin ostríha prostých. Bol som zbiedený a pomohol mi. Navráť sa moja duša na svoj odpočinok, lebo Hospodin ti učinil dobrodenie. Lebo si vytrhol moju dušu zo smrti, moje oko si zachránil od slzy, moju nohu od klesnutia“. (Ž 116,3-8)

Čo nie je vzývanie? Nie je to povznášajúce rozpoloženie vyvolané slovom básnika, ani rozochvenie pri speve chorálu, ani očarujúca moc tajomných obradov. Vzývanie je volanie hynúcej duše na Spasiteľa v očakávaní Jeho záchrany. Je to volanie o pomoc k Bohu, v ktorého silách je záchrana, a v ktorého srdci je zľutovanie nad utrápenou a úzkosťou smrti ubolenou dušou. Je to krik viery „Prosím, ó, Hospodine, vysloboď moju dušu!“ k milostivému a spravodlivému Bohu, ktorý prejavuje súcit s nevládnym človekom, poskytuje mu pomoc, útechu a odpustenie. Sú rôzne príčiny, pre ktoré je ľudská duša zovretá strachom, neistotou a úzkosťou. Straty, nezhody, rôzne hrozby, neočakávané udalosti,... a volá: „Bože, pomôž!“ A je strach z odplaty za vlastné viny, pre ktoré čaká dušu podľa Božieho práva spravodlivý súd a smrť. V Biblii prežil tento strach kráľ Ezechiáš a opísal takto: „Predstavoval som si až do rána, že ako lev, tak skrúši všetky moje kosti, že za chvíľu, ako zo dňa do noci mi učiníš koniec. Pišťal som ako lastovička, zorav, lkal som ako holubica; moje oči boli zomdleli hľadiac k výsosti. Vravel som: Hospodine, trpím násilie, stoj za mňa!... Ta budem chodiť po všetky svoje roky s horkosťou svojej duše.“ (Iz 39,13-14)

Stoj za mňa! Boh nie je proti nám. Boh sa nás so súcitom zaujal. Preto poslal Pána Ježiša, aby zomrel za naše hriechy a vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie a tak nám dal východisko zo smrti. Pán Ježiš povedal: „Ameň, ameň vám hovorím, že ten, kto čuje moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepríde na súd, ale prešiel zo smrti do života.“ (J 5,24) Boh odpúšťa každému, kto nechce zahynúť a preto uverí v Pána Ježiša svojho Spasiteľa a zavolá na Neho: „Pane Ježišu, zmiluj sa nado mnou!“ Pán Ježiš súcití s utrápenými dušami a volá také k sebe: „Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste obtiažení a ja vám dám odpočinutie.“ (Mt 11,28) Reaguje na ubolený a smrťou prestrašený krik viery tak, ako naša duša na piskot vystrašenej lastovičky, ako na lkanie holubice. „Lebo... Hospodin je blízky tým, ktorí sú skrúšeného srdca a tých, ktorí sú zdrteného ducha, zachráni.“ (Iz 57,15)

Žalmista, vo vyššie citovanom 116. žalme, vzýval meno Hospodinovo, keď pokorne volal: „Prosím, ó, Hospodine, vysloboď moju dušu!“ A v očakávaní viery nebol zahanbený. Hovorí: „Učinil mi dobrodenie. Bol som zbiedený a pomohol mi, vytrhol moju dušu zo smrti, zotrel jej slzy a voviedol ju do pokoja.“  Toto poznanie Boha má každá duša, ktorá vo viere volala: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu! Lebo každý, kto bude vzývať meno Pánovo, bude spasený.“ (R 10,11)

MILý ČITATEĽ, UŽ SI VOLAL VO VIERE NA NEHO? SI SPASENý?