Autor: Br. Reuben Archer Torrey

Číslo: 2008/10

Kategória: Zotrvávali v učení apoštolov a v spoločnom bratskom obecenstve – viera pôsobiaca skrze lásku

  Nedávno bolo v jednej upútavke na nedeľné večerné bohoslužby v jednom z amerických miest písané, že v programe budú tri atrakcie: prvotriedna filmová šou, populárny gospelový pianista so svojou ženou a veľmi známa speváčka. Je zarážajúce, keď neobyčajne obdarovaný a populárny kazateľ alebo jeho propagačná komisia má za to, že evanjelium Božieho Syna natoľko stratilo svoju moc získať pozornosť, že musí byť doplnené výberom z veľmi pochybnej opery, nasledovanej profesionálnou opernou speváčkou ako prídavnou atrakciou, ktorá pomôže nášmu ukrižovanému a oslávenému Pánovi a Spasiteľovi.

  Táto reklama ma priviedla k zamysleniu, čo si vlastne získavalo pozornosť ľudí v minulosti i dnes? Naraz vstúpil na moju myseľ vyššie citovaný verš Písma, ktorý obsahuje Božiu odpoveď: „A ja, keď budem povýšený od zeme, všetkých potiahnem k sebe.“ Nič iné nepriťahuje tak, ako vyvýšený Kristus. Filmy môžu nachvíľu zhromaždiť dav mladých ľudí prázdnej mysle a srdca, a možno i niektorých ľudí stredného veku bez rozumu a morálky, ale nič si tak nezíska a neudrží pozornosť ako vyvýšený Ježiš Kristus. Devätnásť storočí kresťanskej histórie dokazuje priťahujúcu moc Ježiša, ak je ľuďom správne prezentovaný. Niekoľkokrát som videl tvrdenie tohto textu o priťahujúcej moci vyvýšeného Krista krásne overené.                                                                                                          

  V Londýne som videl veľkú sálu Royal Albert Hall naplnenú, ba dokonca natrieskanú, dva po sebe idúce mesiace, šesť poobedí a večerov každý týždeň, a niekedy sa museli toľkí otočiť a ísť preč, pretože sa nedostali dnu, napriek tomu, že v sále sa dá usadiť 10 000 ľudí a ďalších 2000 môže stáť v kupole. V prvý večer týchto stretnutí, krátko pred začiatkom, prišiel ku mne jeden z najznámejších reportérov v Londýne a pýta sa:

  „Vy ste si objednal túto budovu na celé dva mesiace?“ „áno.“

  „A očakávate, že sa každý deň naplní?“ „áno.“

  „Prečo“, povedal, „nikto sa nikdy nepokúsil organizovať tu stretnutia nejakého druhu ani po dva po sebe idúce týždne?! Ani sám Gladstone nedokázal naplniť túto sálu po dva týždne. A vy vážne čakáte, že bude naplnená dva mesiace?“

  Odpovedal som: „Príďte, a uvidíte.“ A on prišiel a presvedčil sa. Posledný večer, keď bola hala naplnená do prasknutia a mnohí ďalší kričali vonku, aby boli vpustení, znovu ku mne prišiel a ja som mu povedal:

  „Bola sála naplnená?“ Usmial sa a odpovedal: „Bola.“

  Ale čo ju naplnilo? Žiadna šou na zemi by ju nedokázala naplniť viac dní po sebe. Kazateľ nebol výnimočný rečník. Nebol vtipný, ani sa o to nepokúšal. Tlač stále poukazovala na to, že nie je rečníkom, ale zástupy prichádzali a prichádzali a prichádzali. Či pršalo, či bolo krásne, valili sa do sály alebo stáli vonku, často v lejaku s márnou nádejou, že sa dostanú dovnútra.

  ČO ICH PRIŤAHOVALO? Povýšený Kristus, kázaný a spievaný v moci Svätého Ducha, ako odpoveď na modlitby 40.000 ľudí roztrúsených po celej Zemi.

  V Liverpoole, v sále Tournament Hall, do ktorej by sa malo pomestiť 20 000 ľudí, ale v skutočnosti si v nej pohodlne mohlo sadnúť len 12 500 ľudí, ktorá stála v ťažko dostupnej časti mesta niekoľko blokov od najbližšieho cestovného ťahu a asi pol míle od všetkých bežných cestovných ťahov, bývala naplnená večer čo večer po 3 mesiace. Posledný večer o 19,00 vošlo do budovy 15 000 ľudí a potom ju vyprázdnili a vošlo ďalších 15 000, ktorí trpezlivo vyčkávali vonku. 30 000 ľudí bolo pritiahnutých jediný večer! Čím? Kým? Nie kazateľom, nie spevákom, ale Tým, ktorý povedal pred devätnástimi storočiami: „A ja, keď budem vyvýšený, všetkých potiahnem k sebe.“