• vyznávanie pôvodnej pravdy,
• odvrátenie sa od tejto pravdy a prijatie mylnej interpretácie,
• odmietnutie vrátiť sa k pôvodnej pravde, napriek upozorneniu na omyl.

Použitie výrazu „odpadnutie“ smutne vypovedá o tom, že tí, ktorí si osvojili omyl, sa ho mohli vyvarovať. Veď predtým aspoň formálne vyznávali pravdu, aj keď ich vyznanie neobstálo v skúške. Nevieme, v čom konkrétne bude tento omyl spočívať, ale verš 3 naznačuje, že pôjde o lož, ktorá je spojená s „tajomstvom bezzákonnosti“. „A teraz viete, čo zdržuje, aby bol zjavený vo svojom čase.“ (2Te 2,6)

Človek hriecha sa nemôže zjaviť kvôli tomu, čo „zdržuje“. Zjaví sa až vtedy, keď to, čo zdržuje, bude odstránené, ale aj to nie hneď, ale „vo svojom čase“. Tento detail je veľmi dôležitý. Odstránenie Božej zdržujúcej moci nijako neurýchli zjavenie sa človeka hriechu vo svojom rúhavom vydaní sa za Boha. Vo svojom rúhavom pôsobení sa objaví „vo svoj čas“, čiže neskôr. Ako si teda máme vysvetliť slovné spojenie „čo zdržuje?“ Pozrime sa na oporné body. Božia zdržujúca moc súvisela s niečím, čo bolo vtedy veriacim dobre známe: „teraz viete, čo zdržuje...“ Nesúviselo to s niečím, čo sa malo zjaviť v budúcnosti. Navyše išlo o niečo, čo malo byť odstránené „zo stredu.“ Existuje len jediné vysvetlenie, ktoré zodpovedá tomuto popisu: cirkev, ako ju poznáme a v nej prebývajúceho Svätého Ducha, ktorý bude pri vytrhnutí „odstránený“. Zároveň nám tento verš hovorí, že vytrhnutie neurýchli zjavenie sa človeka hriechu ako Boha – to sa stane neskôr „vo svojom čase“, čiže po tri a pol rokoch predpovedaných Danielom a po štyridsiatich dvoch mesiacoch zo Zjavenia 13.

„Lebo tajomstvo bezzákonnosti už pôsobí, len až by ten, kto teraz zdržuje, bol odstránený zo stredu. A potom bude zjavený ten bezzákonný bezbožník, ktorého Pán Ježiš zabije duchom svojich úst a skazí zjavením svojho príchodu.“ (2Te 2,7-8) Písmo nateraz opúšťa „človeka hriechu“ a venuje sa „tajomstvu bezzákonnosti.“

Už sme si vysvetlili, že každý pravý biblický prorok oprel svoje svedectvo o Boží zákon. Navyše všetko, čo sa vzťahuje na Mesiáša, Mojžišom predpovedaného Proroka, je v úplnom súlade s Božím zákonom. Bezzákonnosť vráža klin medzi Boží zákon a dôveryhodnosť Mesiáša. Jedným z dôvodov vydania zákona bolo zachovať identitu zasľúbeného semena: „Tak čo tedy zákon? Bol pridaný pre prestúpenia, dokiaľ by neprišlo semä, ktorému bolo dané zasľúbenie...“ (G 3,19) Mnohí Židia v súčasnosti očakávajú príchod Mesiáša a vyhlasujú, že ho prijmú, ak vráti ich zemi pokoj, znovu zhromaždí národ a vybuduje chrám. Tvrdia, že nie je potrebný Mesiášov rodokmeň, pretože všetky záznamy boli zničené spolu s chrámom v roku 70 po Kr. Je neuveriteľné, že národ, ktorému bol daný zákon a ktorý ho zachovával celé stáročia, sa v posledných dňoch odvracia od jeho hlavného určenia a hľadá Mesiáša bez doloženého rodokmeňa! Tým sa napĺňajú Pánove slová: „..keby prišiel iný vo svojom vlastnom mene, toho prijmete.“ (J 5,43) Na druhej strane Pán Ježiš môže svoj pozemský rodokmeň doložiť až k Adamovi. To je jedným z najdôležitejších dôkazov pravosti Mesiáša. Avšak tajomstvo bezzákonnosti už pôsobí a zvlášť je to zjavné v súčasnom judaizme, ktorý otvoril náruč akémukoľvek Mesiášovi, ktorý by naplnil ich politické a náboženské požiadavky bez ohľadu na jeho morálny profil alebo genealogickú dôveryhodnosť. Na pozadí tejto bezzákonnosti Pavol hovorí, že ten, kto zdržuje, bude zdržovať, kým nebude odstránený a potom sa zjaví ten bezzákonný bezbožník.

Napriek tomu, že tajomstvo bezzákonnosti už pôsobí, jeho efekt je ešte stále zmierňovaný „tým, kto teraz zdržuje“. To sa vzťahuje na zdržujúcu Božiu moc vo Svätom Duchu, ktorý dnes prebýva v cirkvi. Akonáhle „bude odstránený zo stredu“, potom sa zjaví bezzákonný bezbožník. Je veľmi dôležité uvedomiť si tu časovú postupnosť. Bezzákonný bezbožník sa nezjaví „vo svoj čas“ ako človek hriechu. Práve naopak, zjaví sa hneď po odstránení „toho, kto zdržuje“. Slovíčko „potom“ v citovanom verši „a potom bude zjavený ten bezzákonný bezbožník“ nám svedčí o tom, že sa táto udalosť stane hneď po vychvátení cirkvi. Vychvátenie cirkvi umožní bezzákonnému človeku, čiže židovskému vodcovi, ktorý úplne ignoruje Boží zákon, vystúpiť na scénu. V tejto súvislosti stojí v protiklade s Pánom Ježišom, ktorý ako pravý Prorok konal v súlade s Božím zákonom. Práve preto je správne stotožniť tohto bezzákonného bezbožníka s falošným prorokom zo Zj 16 a 19, ako aj s druhou „inou“ šelmou zo Zj 13, ktorá sa správa ako falošný Eliáš, keď koná jemu podobné zázraky – napr. zvoláva oheň z neba. Tieto úvahy vedú k jasnému záveru, že kým človek hriechu v tomto odseku Písma je bytosť protibožského charakteru, ktorá v polovici Veľkého súženia začne v tomto duchu naplno konať, bezzákonný bezbožník v tom istom odseku reprezentuje postavu Antikrista, ktorý sa prejavuje v tomto charaktere oveľa skôr ako človek hriechu, čiže ihneď po vychvátení cirkvi v prvej polovici Veľkého súženia (3 a pol roka).

Tento muž bude majstrovský podvodník. Bude propagovať lož a podopierať ju falošnými zázrakmi. Čo je to tá „lož?“ Tak ako Pán Ježiš hovoril pravdu a bol sám Pravdou, tak sa tento muž bude vydávať za dôveryhodného Mesiáša. Milióny ľudí uveria tomuto podvodníkovi, ktorý ako keby ani nevedel, že uverili lži a dôverovali falošnému prorokovi. Znova si všimnime, kedy tento falošný prorok vystúpi. Bude to hneď po vychvátení cirkvi a ešte pred zjavením sa človeka hriechu.

Mohli by sme predpokladať, že väčšina ľudí na tejto zemi prekukne jeho lživé zázraky a odmietne ho uznať. Žiaľ, nestane sa tak. Mnohí bez zapochybovania uveria lži, „aby boli odsúdení všetci.“

V jednej zo súčasných publikácií o proroctvách sa píše, že lož sa spája s druhou polovicou Veľkého súženia a že tí, ktorí jej uveria, neuverili evanjeliu, ktoré sa bude kázať v prvej polovici Veľkého súženia. Inými slovami, tí, ktorí neboli spasení, a teda neboli pripojení k svätým pri vychvátení, budú mať možnosť uveriť evanjeliu v prvej polovici súženia. Táto myšlienka odporuje svedectvu Písma, pretože lož sa spája s bezzákonným bezbožníkom a je v plnom prúde už v prvej polovici Veľkého súženia.

Ktorí to teda uveria lži?

„...a so všelijakým zvodom neprávosti medzi tými, ktorí hynú, preto že lásky pravdy neprijali, aby boli spasení, a preto im Boh pošle mocné pôsobenie bludu, aby uverili lži, aby boli odsúdení všetci, ktorí neuverili pravde, ale si zaľúbili neprávosť.“ (2Te 2,10-12)

Tí, ktorí uveria lži sú tí, ktorí hynú, pretože:

• neprijali lásky pravdy
  
• neverili pravde, ale si zaľúbili neprávosť.
  

Slovné spojenie „tí, ktorí hynú" je v priebehovom tvare, čiže sa vzťahuje na tých, ktorí hynú kontinuálne, priebežne. Môžeme sa opýtať, či títo ľudia sú nezvratne zatratení, alebo sa len momentálne nachádzajú v stave „hynutia“, čiže majú možnosť uveriť pravde a byť zachránení. Ak by títo jednotlivci ešte mali možnosť zvrátiť svoj hynúci stav, čiže ak by mali ešte možnosť byť spasení, potom by tento verš znel nasledovne: „medzi tými, ktorí hynú, pretože neprijímajú (prítomný čas) lásky pravdy...“ To však nie je pravda a pozorný čitateľ si všimne, že tento „hynúci stav“ sa odvíja od niečoho, čo sa už raz stalo v minulosti, teda „pretože lásky pravdy neprijali.“ To nás vedie k smutnému záveru, že títo ľudia sú nezvratne zatratení. V 1K 1,18 sa dočítame, že „slovo kríža je tým, ktorí hynú bláznovstvom...“ Sloveso „hynúť“ v tomto prípade úplne zjavne znamená „zvratný proces hynutia“. Títo ľudia môžu byť stále ešte spasení skrze slovo kríža. Naproti tomu „hynúci“ z 2Te 2,10 hynú nezvratne. Boli už predtým vystavení pravde, zaľúbili si neprávosť a raz a navždy pravdu „neprijali“. Hneď po vychvátení cirkvi sa lož utrhne z reťaze a keď sa rozšíri do sveta, títo ľudia ju zhltnú bez pochybovania a prijmú falošného Mesiáša (bezzákonného bezbožníka alebo falošného proroka). Z týchto úvah vyplýva smutný fakt, že po vychvátení už nebude žiadna druhá šanca pre tých, ktorí pravde evanjelia neuverili v čase cirkvi.

Záver našich úvah

„Ale my sme podĺžni ďakovať vždycky Bohu za vas, bratia, milovaní Pánom, že si vás Boh vyvolil od počiatku cieľom spasenia v posvätení ducha a vo viere pravdy, k čomu vás povolal naším evanjeliom nadobudnúť slávy nášho Pána Ježiša Krista.“ (2Te 2,13-14) Uniknúť týmto strašným udalostiam sa dá iba skrze „vieru pravdy“. Kde sa dá nájsť pravda? Je skrytá v tom, čo Pavol nazýva „naše evanjelium“. Je to posolstvo o spasení, ktoré sa dá získať skrze vieru vo vzkrieseného Božieho Syna. Je to úžasné posolstvo, pretože zaručuje večnú bezpečnosť – „posvätenie ducha“ a sľubuje skvelú budúcnosť – „nadobudnutie slávy nášho Pána Ježiša Krista“. Toto slovné spojenie v sebe zahŕňa celé novozákonné zjavenie nášho nebeského smerovania, niečo, čo nenájdeme v Starom zákone. Vtedy proroci tiež hlásali spasenie skrze vieru a hovorili väčšinou o pozemskom kraľovaní nášho Pána Ježiša, ale nemali žiadne priame zjavenie ohľadom nášho nebeského cieľa (1Pt 1,4 a Kol 1,5), ako sa o ňom káže v posolstve evanjelia v tomto čase cirkvi (nazvanom aj „Pavlovým evanjeliom“ alebo ako v tomto odseku Písma, „naším evanjeliom“) . Keď sa bude evanjelium kázať počas Veľkého súženia, jeho cieľom bude znova pozemské Kráľovstvo a tí, ktorí mu uveria, vstúpia do Tisícročného kráľovstva nášho Pána Ježiša Krista (Mt 25,34).

Po vychvátení už evanjelium nebude viac obsahovať nebeskú perspektívu. To znamená, že tí, ktorí počuli evanjelium dnešných dní, hlásajúce náš nebeský cieľ, nebudú mu môcť uveriť spätne, keď bude cirkev vychvátená. Ponuka nebeského cieľa zmizne spolu s odchodom cirkvi. Niektorí môžu namietať, že Boh by mohol dať tým, ktorí odmietli ponuku nebeského cieľa pred vychvátením, možnosť uveriť pozemskému cieľu po vychvátení ako znak milosti, podobne ako tí, ktorí počuli zvesť o pozemskom kráľovstve za Jána Krstiteľa pred Letnicami, mali možnosť prijať nebeskú perpektívu, hlásanú po zostúpení Svätého Ducha na Letnice (1Pt 1,12). To sa však nemôže stať, pretože Boh neznižuje svoju ponuku. Tí, ktorí odmietli pozemské kráľovstvo za Jána Krstiteľa, mohli prijať ponuku niečoho „lepšieho, čiže nebeského“ (Žd 11,16) po Letniciach. Avšak keď už Boh dnes ponúka niečo lepšie (nebeské) v dnešnom evanjeliu, nebude tým istým ľuďom núkať niečo menej dobré (zemské). Práve naopak: pre tých, ktorí odmietnu úžasnú ponuku spasenia a prijatia slávy nášho Pána Ježiša Krista v evanjeliu dnešnej doby, neexistuje v budúcnosti iná alternatíva, len uveriť lži.

Tých, ktorí dnes uveria evanjeliu a prijmú Pána Ježiša Krista ako Spasiteľa, čaká nádherná perspektíva! Získame rovnakú slávu ako má sám náš Pán Ježiš. Tá sa naplno zjaví, keď cirkev zostúpi z nebies od Boha „majúca slávu Božiu“ (Zj 21,11).

Ak niekto z čitateľov týchto riadkov úprimne zatúžil po pokoji s Bohom, po ubezpečení, že nebesia sú jeho domovom a po vyslobodení z budúcich závažných udalostí, neváhajte! Musíte prijať Boží výrok, že ste pred Ním vinní a že váš hriech vás navždy odlúči od nebeského domova, jedine že by sa našiel spôsob, ako sa s ním vysporiadať. Ten spôsob existuje! Toto je podstatou zvesti evanjelia. Ohlasuje spôsob, akým sa dá nadobudnúť ospravedlnenie, čiže Božie spravodlivé prehlásenie, že ste pred Ním podľa zákona dokonale spravodliví, t.j. spasení a je vám odpustené. Ako je to možné – pýtate sa? Odpoveď je zhrnutá v Rim 4,23-5,1 kde sa dozvedáme, že ospravedlnenie a spasenie, po ktorom túžite sa dá okamžite získať „veriacim na toho, vzkriesil Ježiša, nášho Pána z mŕtvych, ktorý bol vydaný pre naše hriechy a vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie“.

Ponáhľajte sa jednoduchou vierou prijať Božie prehlásenie, že obeť Pána Ježiša je úplne postačujúca naplniť vašu potrebu, keď Ho Boh vzkriesil z mŕtvych. Ak tak urobíte, potom „ospravedlnení súc tedy z viery, budete mať pokoj s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista.“