| Vyhľadávanie článkov >> | ||
|
Zbožné túžby a ich naplnenie
Autor: Br. Radoslav Stráňava
Číslo: 2009/11
Nemecký pietizmus a jeho vplyv
Približne 150 rokov po reformácii, naštartovanej Luterom v roku 1518, v období po tridsaťročnej vojne (1618-1648), začala sa v nemeckej evanjelickej cirkvi množiť nespokojnosť a žalosť nad jej neutešeným stavom. V roku 1675 vyšla kniha Zbožné túžby od kazateľa Jakoba Spenera (1635-1705), ktorá vyjadrovala túžby mnohých po obnove v cirkvi. V tejto sa postupom času na prvé miesto dôležitosti dostala náuka o základných doktrínach a nariadeniach, ktoré bolo treba pochopiť, prijať a uznávať. Túto náuku kazatelia vyučovali, teológovia o nej medzi sebou diskutovali a rozvíjali ju. Samotná Biblia sa dostala až na druhé miesto za túto náuku, zanedbávaná bola v cirkvi i vo vtedajších školách. Ako dôsledok sa v cirkvi udomácnil náboženský formalizmus a nezáujem o duchovné veci. Viacerí, podobne zmýšľajúci ako Spener, začali postupne poukazovať na tieto veci. Už v roku 1670 začal Spener vo svojom dome organizovať pre záujemcov, popri veľkých oficiálnych bohoslužbách, aj súkromné zhromaždenia, kde sa s modlitbou čítala Biblia, preberali sa nedeľné kázne a bol priestor aj pre neformálne rozhovory o viere a o Božom slove. Takýto jednoduchý spôsob stretávania sa k Božiemu slovu, ktoré sa rovnako jednoducho a prosto vysvetľovalo, postupne nachádzal stále viac priaznivcov a aj inde začali vznikať v rámci evanjelickej cirkvi podobné skupinky. Prítomné Božie slovo oživovalo a priťahovalo, pobožnosť ľudí opäť zvrúcnela. Veriaci, ktorí sa pridávali, boli čoskoro jasne rozoznateľní a rozlíšiteľní od ostatných. Keďže nadovšetko vyzdvihovali úprimnú srdečnú zbožnosť a aj v nej žili, dostali aj svoje označenie a meno – pietisti (pieta lat. – zbožná úcta).
Pietisti vážne hlásali, že nestačí byť iba členom cirkvi, ale že každý hriešny človek musí prežiť osobnú skúsenosť obrátenia k Bohu. V obrátenom človeku sa dokazuje prítomnosť Božieho života, v praktickom každodennom živote v čistote a posvätení. Takýto život je tiež životom služby Bohu, spoluveriacim v cirkvi a všetkým okolo, ktorí nejaký druh služby potrebujú. Tiež hlásali pravdu Písma o cirkvi, v ktorej sú všetci kňazmi a služobníkmi, s rozličnými druhmi služby, nie iba niektorí duchovní. Takéto odvážne a priame myšlienky, prehovárajúce ku srdciam a svedomiam ľudí, si našli stúpencov po celom Nemecku, ale ako to vždy a zákonite býva, vzbudili aj mnohých odporcov, najmä v radoch predstavených luteránskej cirkvi i svetskej vlády. Potom, čo mnohé kniežatstvá a mestá postupne vypovedali pietistických kazateľov zo svojho územia, stalo sa napokon ich centrom východonemecké mesto Halle.
Spenerovým vplyvom bola v roku 1694 založená v Halle univerzita, ktorá sa hneď od svojho vzniku stala strediskom nového pietistického prúdu v cirkvi. Spenerom bol tiež odporučený na dôležité profesorské miesto na univerzitu mladý kazateľ August Hermann Francke (1663-1727), človek ktorý mal za sebou osobnú skúsenosť obrátenia k Bohu. Hoci bol vyštudovaný evanjelický teológ s veľkou známosťou Písma, hebrejčiny i gréčtiny, predsa vo svojom vnútri prežíval veľký nepokoj, duchovnú prázdnotu a kolísanie medzi Bohom a svetom. Istého času bol požiadaný, aby kázal na text z evanjelia Jána 20:31: „Ale toto je napísané nato, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží a aby ste veriac mali život v jeho mene.“ Cítil sa zahanbený, pretože vedel, že práve takáto skúsenosť a tento život z viery mu chýba. Rozhodol sa, že nebude kázať na toto miesto, pokiaľ to nebude môcť kázať úprimne a pravdivo. Vo veľkom duchovnom zápase, na kolenách pred Bohom, vo veku dvadaťštyri rokov prežil svoje obrátenie a znovuzrodenie z Ducha Božieho, keď Bohu otvoril a odovzdal celé svoje srdce. Od vtedy prežíval skutočný život Boží z viery, vedený a plnený Svätým Duchom a dokázaný Jeho ovocím. Francke bol mužom praktickej dôvery, jeho prianím bol „život zmenený, cirkev obnovená, národ reformovaný a svet evanjelizovaný“. Stal sa pokračovateľom Spenerovej práce a za jeho hallského pôsobenia sa zbožné túžby pietistov pretavili do krásnej a široko rozvetvenej služby veriacim i neveriacim.
Francke bol zároveň popri škole aj farárom na predmestí Halle a bol tak v kontakte nielen s akademickou obcou a študentmi, ale aj s jednoduchými ľuďmi okolo. To čo okolo seba videl, v ňom prebudilo veľkú ľútosť a súcit. Množstvo chudobných detí, sirôt a polosirôt, vyvrheľov na ulici, priviedlo ho po mnohých pokusoch služby k zámeru založiť pre ne školu, neskôr pomenovanú ako „otrhaná škola“, podporovanú z milodarov verejnosti. Po škole nasledoval sirotinec, ktorý po pár rokoch fungovania poskytoval útočisko, jedlo i odev pre 100 sirôt, ďalších 500 detí navštevovalo denné štúdium školy. Neskôr pribudli domovy pre chudobných, pre nevydaté ženy, lekáreň, nemocnica, učiteľský ústav – to všetko podporované z dobrovoľných darov ochotných kresťanov z celého Nemecka. Mnoho šľachticov podporovalo túto prácu a zároveň posielali svoje deti do Halle, najprv do nižších škôl a potom aj na univerzitu. V meste vzniklo aj veľmi dôležité stredisko pre misiu v zahraničí. Do tých čias bola misia v evanjelickej cirkvi zanedbávaná, v roku 1706 z Halle odišli prví pionieri – misionári do Indie. To všetko vypôsobil Boh v tých, ktorí mu otvorili svoje srdcia.
Ešte jedna dôležitá služba popri všetkých ostatných rozvinula sa v Halle – vydávanie a rozširovanie lacných Biblií a inej náboženskej literatúry. Franckeho priateľ barón Carl von Canstein založil za týmto účelom takzvaný Biblický dom. Z tejto služby zobrali veľký úžitok veriaci viacerých národov a rečí, medzi nimi i Slováci a Česi. V roku 1709 bol v Halle vydaný Nový zákon z českej Kralickej Biblie a v roku 1722 kompletná česká Biblia. O obidve vydania sa vo veľkej miere pričinil jeden z absolventov univerzity a odchovanec z Franckeho ústavov, slovenský evanjelický kazateľ Matej Bel z Očovej. Vydanie celej Biblie v roku 1722 bolo vytlačené v 5000 exemplároch, z toho 1000 bolo určených pre Uhorsko a zvyšok pre Čechy, Moravu a Sliezsko. Biblie predstavovali veľké duchovné požehnanie pre evanjelickú cirkev v slovenskej časti Uhorska, kde tom čase vládla veľká telesná i duchovná chudoba. Ešte cennejšie boli Biblie pre české krajiny, kde celé 17. storočie, po porážke protestantov v bitke na Bielej hore, vládlo ich tvrdé prenasledovanie, spojené s ničením Biblií a so zakázaním jej vlastníctva a čítania.
Takýto rôznorodý a ďalekosiahly bol vplyv pietistického prebudenia v Nemecku, ktoré začalo jednoduchým záujmom o živý vzťah s Bohom a o Božie slovo. Ovocie, ktoré tu bolo vypôsobené zostalo a povzbudilo mnohých, niekedy aj s časovým odstupom. Jeden príklad na potvrdenie. Sto rokov potom ako pôsobil v Halle Francke, v roku 1825 prišiel na univerzitu jeden mládenec z Pruska. študoval síce teológiu, ale svojím hriešnym životom pôsobil svojmu otcovi veľké problémy a hanbu. Jeden večer ho priateľ zaviedol k istému obchodníkovi na neoficiálne a neformálne malé zhromaždenie (ktoré boli vtedy zakázané) a on tam prežil pokánie a obrátil sa od svojho hriešneho života k Bohu. Bol to George Muller. Po obrátení sa ho jeho vlastný otec zriekol a on býval na internéte pre nemajetných študentov, ktorý kedysi založil Francke. Po čase odišiel do Anglicka, kde slúžil evanjeliom, najskôr medzi Židmi v Londýne, napokon našiel svoje pôsobisko v Bristole, kde aj spoznal učenie a prax anglického bratského hnutia a stal sa jeho súčasťou. Podobne ako Francke v Halle, aj Muller v Bristole, pri svoje službe, okolo seba videl mnoho biedných ľudí, najmä sirôt. Na návšteve u jednej sestry raz objavil životopis A. H. Franckeho, prečítal si ho a bol ním oslovený a povzbudený. V jeho denníku z 9. februára 1833 je zaznamenané: „Čítal som životopis A. H. Franckeho. Milostivý Pán mi pomohol nasledovať ho tak, ako on nasledoval Krista. Väčšina ľudí, ktorých tu v Bristole poznáme, sú chudobní. Keby sme sa so svojou životosprávou ešte viac priblížili tomuto Božiemu mužovi, mohli by sme pre svojich chudobných bratov a sestry získať z banky nášho nebeského Otca viac ako doposiaľ.“ Napokon Muller založil v Bristole päť veľkých domovov, kde našlo starostlivosť a vzdelanie niekoľko tisíc chudobných sirôt. Jeho skúsenosti viery, keď bez zabezpečených finančných zdrojov, skrze modlitbu a vieru, dostal všetko potrebné pre také množstvo detí, dodnes oslovujú mnohých kresťanov po celom svete. štafeta viery pokračovala, ďalšia úroda Božieho ovocia bola prinesená. Táto štafeta viery sa beží už takmer 2000 rokov a stále ešte trvá. Mnohí do nej vierou vstúpili, niektorí sadili, niektorí polievali a Boh dával vzrast. Ten Boh, ktorý sa nemení a ktorý je aj dnes „bohatý naproti všetkým, ktorí ho vzývajú“ (R 10,12).
Pietisti vážne hlásali, že nestačí byť iba členom cirkvi, ale že každý hriešny človek musí prežiť osobnú skúsenosť obrátenia k Bohu. V obrátenom človeku sa dokazuje prítomnosť Božieho života, v praktickom každodennom živote v čistote a posvätení. Takýto život je tiež životom služby Bohu, spoluveriacim v cirkvi a všetkým okolo, ktorí nejaký druh služby potrebujú. Tiež hlásali pravdu Písma o cirkvi, v ktorej sú všetci kňazmi a služobníkmi, s rozličnými druhmi služby, nie iba niektorí duchovní. Takéto odvážne a priame myšlienky, prehovárajúce ku srdciam a svedomiam ľudí, si našli stúpencov po celom Nemecku, ale ako to vždy a zákonite býva, vzbudili aj mnohých odporcov, najmä v radoch predstavených luteránskej cirkvi i svetskej vlády. Potom, čo mnohé kniežatstvá a mestá postupne vypovedali pietistických kazateľov zo svojho územia, stalo sa napokon ich centrom východonemecké mesto Halle.
Spenerovým vplyvom bola v roku 1694 založená v Halle univerzita, ktorá sa hneď od svojho vzniku stala strediskom nového pietistického prúdu v cirkvi. Spenerom bol tiež odporučený na dôležité profesorské miesto na univerzitu mladý kazateľ August Hermann Francke (1663-1727), človek ktorý mal za sebou osobnú skúsenosť obrátenia k Bohu. Hoci bol vyštudovaný evanjelický teológ s veľkou známosťou Písma, hebrejčiny i gréčtiny, predsa vo svojom vnútri prežíval veľký nepokoj, duchovnú prázdnotu a kolísanie medzi Bohom a svetom. Istého času bol požiadaný, aby kázal na text z evanjelia Jána 20:31: „Ale toto je napísané nato, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží a aby ste veriac mali život v jeho mene.“ Cítil sa zahanbený, pretože vedel, že práve takáto skúsenosť a tento život z viery mu chýba. Rozhodol sa, že nebude kázať na toto miesto, pokiaľ to nebude môcť kázať úprimne a pravdivo. Vo veľkom duchovnom zápase, na kolenách pred Bohom, vo veku dvadaťštyri rokov prežil svoje obrátenie a znovuzrodenie z Ducha Božieho, keď Bohu otvoril a odovzdal celé svoje srdce. Od vtedy prežíval skutočný život Boží z viery, vedený a plnený Svätým Duchom a dokázaný Jeho ovocím. Francke bol mužom praktickej dôvery, jeho prianím bol „život zmenený, cirkev obnovená, národ reformovaný a svet evanjelizovaný“. Stal sa pokračovateľom Spenerovej práce a za jeho hallského pôsobenia sa zbožné túžby pietistov pretavili do krásnej a široko rozvetvenej služby veriacim i neveriacim.
Francke bol zároveň popri škole aj farárom na predmestí Halle a bol tak v kontakte nielen s akademickou obcou a študentmi, ale aj s jednoduchými ľuďmi okolo. To čo okolo seba videl, v ňom prebudilo veľkú ľútosť a súcit. Množstvo chudobných detí, sirôt a polosirôt, vyvrheľov na ulici, priviedlo ho po mnohých pokusoch služby k zámeru založiť pre ne školu, neskôr pomenovanú ako „otrhaná škola“, podporovanú z milodarov verejnosti. Po škole nasledoval sirotinec, ktorý po pár rokoch fungovania poskytoval útočisko, jedlo i odev pre 100 sirôt, ďalších 500 detí navštevovalo denné štúdium školy. Neskôr pribudli domovy pre chudobných, pre nevydaté ženy, lekáreň, nemocnica, učiteľský ústav – to všetko podporované z dobrovoľných darov ochotných kresťanov z celého Nemecka. Mnoho šľachticov podporovalo túto prácu a zároveň posielali svoje deti do Halle, najprv do nižších škôl a potom aj na univerzitu. V meste vzniklo aj veľmi dôležité stredisko pre misiu v zahraničí. Do tých čias bola misia v evanjelickej cirkvi zanedbávaná, v roku 1706 z Halle odišli prví pionieri – misionári do Indie. To všetko vypôsobil Boh v tých, ktorí mu otvorili svoje srdcia.
Ešte jedna dôležitá služba popri všetkých ostatných rozvinula sa v Halle – vydávanie a rozširovanie lacných Biblií a inej náboženskej literatúry. Franckeho priateľ barón Carl von Canstein založil za týmto účelom takzvaný Biblický dom. Z tejto služby zobrali veľký úžitok veriaci viacerých národov a rečí, medzi nimi i Slováci a Česi. V roku 1709 bol v Halle vydaný Nový zákon z českej Kralickej Biblie a v roku 1722 kompletná česká Biblia. O obidve vydania sa vo veľkej miere pričinil jeden z absolventov univerzity a odchovanec z Franckeho ústavov, slovenský evanjelický kazateľ Matej Bel z Očovej. Vydanie celej Biblie v roku 1722 bolo vytlačené v 5000 exemplároch, z toho 1000 bolo určených pre Uhorsko a zvyšok pre Čechy, Moravu a Sliezsko. Biblie predstavovali veľké duchovné požehnanie pre evanjelickú cirkev v slovenskej časti Uhorska, kde tom čase vládla veľká telesná i duchovná chudoba. Ešte cennejšie boli Biblie pre české krajiny, kde celé 17. storočie, po porážke protestantov v bitke na Bielej hore, vládlo ich tvrdé prenasledovanie, spojené s ničením Biblií a so zakázaním jej vlastníctva a čítania.
Takýto rôznorodý a ďalekosiahly bol vplyv pietistického prebudenia v Nemecku, ktoré začalo jednoduchým záujmom o živý vzťah s Bohom a o Božie slovo. Ovocie, ktoré tu bolo vypôsobené zostalo a povzbudilo mnohých, niekedy aj s časovým odstupom. Jeden príklad na potvrdenie. Sto rokov potom ako pôsobil v Halle Francke, v roku 1825 prišiel na univerzitu jeden mládenec z Pruska. študoval síce teológiu, ale svojím hriešnym životom pôsobil svojmu otcovi veľké problémy a hanbu. Jeden večer ho priateľ zaviedol k istému obchodníkovi na neoficiálne a neformálne malé zhromaždenie (ktoré boli vtedy zakázané) a on tam prežil pokánie a obrátil sa od svojho hriešneho života k Bohu. Bol to George Muller. Po obrátení sa ho jeho vlastný otec zriekol a on býval na internéte pre nemajetných študentov, ktorý kedysi založil Francke. Po čase odišiel do Anglicka, kde slúžil evanjeliom, najskôr medzi Židmi v Londýne, napokon našiel svoje pôsobisko v Bristole, kde aj spoznal učenie a prax anglického bratského hnutia a stal sa jeho súčasťou. Podobne ako Francke v Halle, aj Muller v Bristole, pri svoje službe, okolo seba videl mnoho biedných ľudí, najmä sirôt. Na návšteve u jednej sestry raz objavil životopis A. H. Franckeho, prečítal si ho a bol ním oslovený a povzbudený. V jeho denníku z 9. februára 1833 je zaznamenané: „Čítal som životopis A. H. Franckeho. Milostivý Pán mi pomohol nasledovať ho tak, ako on nasledoval Krista. Väčšina ľudí, ktorých tu v Bristole poznáme, sú chudobní. Keby sme sa so svojou životosprávou ešte viac priblížili tomuto Božiemu mužovi, mohli by sme pre svojich chudobných bratov a sestry získať z banky nášho nebeského Otca viac ako doposiaľ.“ Napokon Muller založil v Bristole päť veľkých domovov, kde našlo starostlivosť a vzdelanie niekoľko tisíc chudobných sirôt. Jeho skúsenosti viery, keď bez zabezpečených finančných zdrojov, skrze modlitbu a vieru, dostal všetko potrebné pre také množstvo detí, dodnes oslovujú mnohých kresťanov po celom svete. štafeta viery pokračovala, ďalšia úroda Božieho ovocia bola prinesená. Táto štafeta viery sa beží už takmer 2000 rokov a stále ešte trvá. Mnohí do nej vierou vstúpili, niektorí sadili, niektorí polievali a Boh dával vzrast. Ten Boh, ktorý sa nemení a ktorý je aj dnes „bohatý naproti všetkým, ktorí ho vzývajú“ (R 10,12).
A začiatok toho všetkého je v jeho prítomnosti, v spoločenstve jeho lásky, radosti, pokoja a sily, v úzkom spoločenstve, do ktorého On každého úprimne veriaceho pozýva a volá.
