Kritika evolúcie je vážna vec, ale dá sa to aj s humorom. Rabín židovského zboru Dortmund, Avichai Apel, znázornil starým rabínskym príbehom následky materialisticko-evolučného svetonázoru.

  Starší rabín cestuje vo vlaku so svojím vnukom. V tom istom kupé sedí profesor, ktorý je na ceste tiež so svojím vnukom a všemožne mu posluhuje. Pritom dôsledne dbá na to, aby chlapca svojím slovom a napomínaním nijako nerušil v jeho kúskoch. Rabínov vnuk naopak pozorne načúva rozprávaniu svojho deduška a snaží sa spríjemniť mu cestu, ako sa len dá. V cieli sa vyčerpaný profesor pýta rabína: „Prečo ja musím svojho vnuka stále obskakovať, zatiaľ čo ten váš ochotne pre vás všetko urobí?“ Rabín mu odpovedá: „Vy veríte v evolúciu. A pretože podľa Vás sa človek vyvíja, Váš vnuk je ďalej ako Vy. Preto mu musíte slúžiť. My naopak veríme, že ľudstvo upadá a predchádzajúce generácie boli lepšie ako my. Preto môj vnuk vie, že sa musí učiť odo mňa.“

  Tento príbeh objasňuje, že v otázke, či svet stvoril Boh, alebo sa milióny rokov prostredníctvom množstva náhod vyvíjal, ide o viac, ako o vedeckú potýčku. Kto vychádza z toho, že svet stvoril Boh a má zmysel a určenie, bude sa v tomto svete správať celkom inak ako ten, ktorý pokladá všetko okolo seba iba za náhodu bez akéhokoľvek významu. Morálne správanie stráca na opodstatnení, keď je človek a všetko čo ho obklopuje výsledkom náhodného vývoja, v ktorom sa presadil silnejší. Názor, že svet stvoril Boh, prijíma skutočnosť, že presadenie vlastnej vôle nie je konečným cieľom človeka.

  V starom rabínskom príbehu je praktický dopad jedného alebo druhého svetonázoru veľmi jasný.