Ze slov pravdy a lásky

ročník XXIV., december 1940, číslo 11.-12.

  Nie je potrebné pripomínať, že milostné vzťahy v zmysle nemorálneho styku sú pre veriacich kresťanov vylúčené. Aj čisto mravné priateľstvá a známosti medzi mladými mužmi a dievčatami nie sú dovolené Božím deťom. Takí mladí ľudia si obyčajne dopisujú, tu i tam sa uvidia, vyjdú si spoločne, nie sú zasnúbení, ale milujú sa. Volajú to priateľstvo, no je to flirtovanie. Po dlhšom alebo kratšom čase príde k dôvernostiam, pravdaže za chrbtom rodičov. Také vzťahy a známosti sú pre veriacich, ktorí chodia s Bohom, nemysliteľné. Zmyselne založených ľudí vedú k nemravnému nebezpečenstvu a naivných k unáhleným zásnubám.

  Božie dieťa, ktoré sa dá zvábiť na takú cestu, pozná veľmi skoro, že to poškodzuje jeho vnútorný duchovný život. Svedomie mu od prvého kroku hovorí, že zneuctieva Pána a svojmu vyznaniu viery v Pána Ježiša robí od prvého kroku hanbu.

  Stav pred svadbou, byť ženíchom alebo nevestou, je veľké a vzácne šťastie. Pre neobráteného, avšak mravne zmýšľajúceho človeka, je tento stav najčistejším ideálom. Pre Božie dieťa je vzácnym darom z Otcovej ruky. Práve preto potrebuje veriaci ochranu a milosť k tomu, aby nebral z vlastného rozhodnutia z ruky nepriateľa to, čo nie je Božím darom.

  Satan sa stále usiluje o to, aby Božie deti hnal k rozhodnutiam a do zväzkov, ktoré nie sú podľa Božej vôle. Istý skúsený kresťan často hovorieval v kruhu svojej rodiny: „Čo je v náhlení, to je podľa diabla.“ A je to pravda. Písmo poúča veriacich: „...kto verí v neho, nebude náhliť.“ (Iz 28,16)

  Kto odovzdal život Bohu, nenechá sa ovplyvňovať ľudskou vášňou k unáhleným ponukám k sobášu. Najprv predloží všetko v mnohých modlitbách Pánovi. Tiež uvažuje pred Bohom, či je toto spojenie z Jeho vôle alebo podľa ľudskej svojvôle. Ak má skúseného kresťana za otca alebo matku v Kristu, poradí sa s nimi ústne alebo písomne. Veď má len jeden život a ten patrí Pánovi – aká nevernosť a aké z nej plynie nešťastie, ak by spojil svoj život s človekom, ktorého mu neurčil Boh! Slovo sa vysloví rýchlo, list sa rýchlo napíše, bozk rýchlo vymení – ale aké strašné pre Božie dieťa je niečo také urobiť bez istoty viery, že ide Pánovou cestou!

  Keď Izrael obsadil zasľúbenú zem, Gibeonci vyslali do izraelského tábora poslov, aby uzatvorili s nimi zmluvu. Poslovia predstierali, že sú zďaleka, že sú verní a hovoria pravdu. Jozue s kniežatami uverili ich ľstivým rečiam, prijali od nich pokrm, ale úst Hospodinových sa neopýtali. A Jozue uzavrel s nimi zmluvu, a to s prísahou, že ich nechá žiť. (čítaj Jozue 9,1-27)

  O tri dni nato zistili, že boli oklamaní. Ale zmluva a prísaha platili. Izrael bol navždy zviazaný s Gibeoncami. A prečo? Lebo sa neopýtali Hospodina. Jednali podľa ľudskej dobrosrdečnosti a nie podľa Božej vôle. Tak často sa toto deje aj pri unáhlených zásnubách veriacich. Keď sa raz vysloví áno, už nemožno cúvnuť. Sľub zaväzuje.

  Podľa Božích myšlienok majú byť zásnuby veriaceho človeka zdrojom najčistejšej radosti a nie ľutovania. Aký rozdiel: uzavrie sa unáhlený zväzok možno pri náruživom objatí a vrúcnych bozkoch, ale nie v Božom pokoji. Možno sa taký snúbenec i modlí za Božie požehnanie, bez ktorého by nechcel byť, ale v srdci cíti, že nekonal podľa svätej kázne a v tichom ubezpečení viery.

  Inak je to pri pokorných a poslušných Božích deťoch! Za súhlasu a požehnania rodičov sa deje ich prvá schôdzka medzi štyrmi očami. Sklonia kolená pred prítomným Pánom, ďakujú Mu jeden za druhého a obdivujú, ako ich spojil. Nadobúdajú vedomie, že si patria podľa Jeho svätej vôle. Celú budúcnosť poddávajú pod jeho Slovo a požehnanie. Pritom berú nežné potešenie zo zásnub ako veľký a obšťastňujúci dar z Jeho ruky. Tu niet čoho ľutovať, tu je všetko pred Bohom a ľuďmi v Božom poriadku, tu je prameň radosti a pokoja.