| Vyhľadávanie článkov >> | ||
|
Rozviažte ho a nechajte ho odísť
Autor: Br. Frederick Butcher
Číslo: 2009/11
Keď prišiel Pán Ježiš do Betánie, Lazar bol už štyri dni pochovaný. Ľudsky povedané, nebolo nádeje, že by mohol ešte niekedy žiť; ale keď mŕtvi počujú hlas Božieho Syna, budú žiť. Tak prenikol aj do Lazarovho mŕtveho ucha Ježišov hlas a to stačilo. Lazar počul Toho, ktorý mal život sám v sebe a vyšiel von.
Hrob, v ktorom bol Lazar pochovaný, bol uzatvorený veľkým kameňom. Pán Ježiš ho mohol odstrániť z hrobu jedným slovom, ale to bola už úloha okolostojacich. Povedal im: „Zdvihnite kameň!“ Marta by sa vo svojej nedôvere takmer postavila proti tomuto rozkazu. Ach, i dnes ležia často veľké kamene pred tými duchovne mŕtvymi, ktoré musíme my odvaliť, odstrániť, aby k nim prenikol Ježišov hlas, aby tiež mohli vyjsť. „... urovnajte cestu ľudu!... vyzbierajte kamene...“ (Iz 62,10)
Teda zdvihli kameň. Teraz sú darca života a mŕtvy oproti sebe. Je odstránená každá prekážka. Teraz obdrží Lazar život. „A zomrelý vyšiel majúc poviazané nohy aj ruky pohrebným povojmi a jeho tvár bola ovinutá znojníkom.“ (v. 44) Prijal nový život ako dar Božej milosti; ale jeho nohy boli poviazané tak, že nemohol dobre chodiť. Jeho ruky neboli tak voľné, aby nimi mohol voľne pohybovať. Jeho tvár bola ovinutá, kvôli čomu nemohol vidieť a počuť, ba ani zreteľne hovoriť. Nie je toto významný obraz na dušu človeka bezprostredne po jej spasení? Už má život, ale ešte na nej ľpejú „rúcha“ starých zvykov, prirodzených slabostí, ľudských zásad a názorov! Pán Ježiš mohol Lazara oslobodiť svojím mocným slovom od tých všetkých rúch, ktoré mu prekážali, ale On to neurobil. Opäť znie rozkaz okolostojacim: „Rozviažte ho a nechajte odísť!“ A vieme si živo predstaviť zvlášť Lazarove dve sestry, s akou láskou a nežnosťou to robili, s akou opatrnosťou ho zbavovali všetkých obväzov, až konečne stál ich brat voľne a slobodne pred Pánom. Ježišovou mocou vyslobodený z pút smrti, oprostený všetkého, čo pripomínalo smrť a hrob – aby putoval s Ježišom.
Mimovoľne sa sami seba musíme pýtať: „Sme tiež takými bratmi a sestrami, oprostení každej upomienky a zvyškov, poukazujúcich na našu smrť vo vinách a hriechoch? Alebo stále ešte vlečieme zvyšky obväzov a rúch z hrobu, ktoré nám prekážajú v našej ceste za Pánom?“ Možno sa radi necháme vyslobodiť od tých starých, zlých zvykov, ale ako je to s falošnými ľudskými zásadami a náboženskými ceremóniami? Tie „obväzy z hrubého plátna“ – rôzne zlozvyky, zlosť, hádky, nech sú odstránené, ale také tie „čipkové šaty“ ako sú náboženské úkony, ktoré sú také ozdobné, nie, tie nesmieme tak rýchlo odstrániť. škoda, že toľko Božích detí si ponecháva také falošné ozdoby preto, aby nimi nepohŕdal svet. Svetskí ľudia sa nepohoršia tak ľahko, ak Božie deti aspoň trochu holdujú veciam, s ktorými sú „ľudia tohto veku“ ovinutí a zviazaní ako múmie. Len aby sme boli náboženskému svetu trochu podobní. Máme si ponechať „rúcha“ náboženských zvykov a spôsobov rôznych cirkví, máme sa držať tých ozdôb, ktoré vraj robia náboženstvo príťažlivým. Ak sa nenecháme vymaniť od tých vecí, tak vraj môžeme lepšie a viac duší získať pre Krista. Mnoho veriacich sa drží tejto zásady, no slovo Pánovo znie: „Rozviažte ho a nechajte odísť!“ Nech na ňom nezostane nič, čo by ešte malo pripomínať hrob. „... očistime sa od každého poškvrnenia tela i ducha dovršujúc tak svätosť v bázni Božej“.(2K 7,1)
Či ale tomuto Pánovmu rozkazu venujeme sluch? Pokúšame sa o to, aby boli spasení, veriaci ľudia zbavení tých „rúch“ mŕtvych náboženských foriem? Snáď ich mnohí strhávajú z druhých v telesnej horlivosti, ale bez ohľaduplnosti. Istotne nie tak rozväzovali Lazara jeho sestry. A iní naopak. Hovoria: „Ach, on ešte nie je dosť vyspelý, nechajme mu tie rúcha, možno až potom, keď vyrastie a bude rozumnejší, potom z neho spadne všetko samé od seba.“ Ale Pánov rozkaz znie: „Rozviažte ho a nechajte odísť!“ A čím skôr poslúchneme tento príkaz Pánov a vykonáme v Duchu Kristovom, tým lepšie pre toho práve spaseného aj pre nás.
Stáva sa, že novoobrátené duše sa nechávajú s radosťou zbavovať starých vecí – ale potom spozorujú zvyšky „pohrebných rúch“ na starších Božích deťoch a začnú si z celej sily držať tie „staré obväzy“. Aké je to smutné, že máme často vinu na zlom a nejednoznačnom počiatku života viery obrátených ľudí. A čo si máme myslieť o tých, ktorí sa nechajú oprostiť, ale aby urobili po vôli niektorým nerozhodným veriacim a tzv. kresťanom, opäť zapadnú do tých „rúch“ mŕtvych foriem! „Lebo ak to, čo som zboril zase staviam, robím seba priestupníkom.“ (G 2,18)
Hrob, v ktorom bol Lazar pochovaný, bol uzatvorený veľkým kameňom. Pán Ježiš ho mohol odstrániť z hrobu jedným slovom, ale to bola už úloha okolostojacich. Povedal im: „Zdvihnite kameň!“ Marta by sa vo svojej nedôvere takmer postavila proti tomuto rozkazu. Ach, i dnes ležia často veľké kamene pred tými duchovne mŕtvymi, ktoré musíme my odvaliť, odstrániť, aby k nim prenikol Ježišov hlas, aby tiež mohli vyjsť. „... urovnajte cestu ľudu!... vyzbierajte kamene...“ (Iz 62,10)
Teda zdvihli kameň. Teraz sú darca života a mŕtvy oproti sebe. Je odstránená každá prekážka. Teraz obdrží Lazar život. „A zomrelý vyšiel majúc poviazané nohy aj ruky pohrebným povojmi a jeho tvár bola ovinutá znojníkom.“ (v. 44) Prijal nový život ako dar Božej milosti; ale jeho nohy boli poviazané tak, že nemohol dobre chodiť. Jeho ruky neboli tak voľné, aby nimi mohol voľne pohybovať. Jeho tvár bola ovinutá, kvôli čomu nemohol vidieť a počuť, ba ani zreteľne hovoriť. Nie je toto významný obraz na dušu človeka bezprostredne po jej spasení? Už má život, ale ešte na nej ľpejú „rúcha“ starých zvykov, prirodzených slabostí, ľudských zásad a názorov! Pán Ježiš mohol Lazara oslobodiť svojím mocným slovom od tých všetkých rúch, ktoré mu prekážali, ale On to neurobil. Opäť znie rozkaz okolostojacim: „Rozviažte ho a nechajte odísť!“ A vieme si živo predstaviť zvlášť Lazarove dve sestry, s akou láskou a nežnosťou to robili, s akou opatrnosťou ho zbavovali všetkých obväzov, až konečne stál ich brat voľne a slobodne pred Pánom. Ježišovou mocou vyslobodený z pút smrti, oprostený všetkého, čo pripomínalo smrť a hrob – aby putoval s Ježišom.
Mimovoľne sa sami seba musíme pýtať: „Sme tiež takými bratmi a sestrami, oprostení každej upomienky a zvyškov, poukazujúcich na našu smrť vo vinách a hriechoch? Alebo stále ešte vlečieme zvyšky obväzov a rúch z hrobu, ktoré nám prekážajú v našej ceste za Pánom?“ Možno sa radi necháme vyslobodiť od tých starých, zlých zvykov, ale ako je to s falošnými ľudskými zásadami a náboženskými ceremóniami? Tie „obväzy z hrubého plátna“ – rôzne zlozvyky, zlosť, hádky, nech sú odstránené, ale také tie „čipkové šaty“ ako sú náboženské úkony, ktoré sú také ozdobné, nie, tie nesmieme tak rýchlo odstrániť. škoda, že toľko Božích detí si ponecháva také falošné ozdoby preto, aby nimi nepohŕdal svet. Svetskí ľudia sa nepohoršia tak ľahko, ak Božie deti aspoň trochu holdujú veciam, s ktorými sú „ľudia tohto veku“ ovinutí a zviazaní ako múmie. Len aby sme boli náboženskému svetu trochu podobní. Máme si ponechať „rúcha“ náboženských zvykov a spôsobov rôznych cirkví, máme sa držať tých ozdôb, ktoré vraj robia náboženstvo príťažlivým. Ak sa nenecháme vymaniť od tých vecí, tak vraj môžeme lepšie a viac duší získať pre Krista. Mnoho veriacich sa drží tejto zásady, no slovo Pánovo znie: „Rozviažte ho a nechajte odísť!“ Nech na ňom nezostane nič, čo by ešte malo pripomínať hrob. „... očistime sa od každého poškvrnenia tela i ducha dovršujúc tak svätosť v bázni Božej“.(2K 7,1)
Či ale tomuto Pánovmu rozkazu venujeme sluch? Pokúšame sa o to, aby boli spasení, veriaci ľudia zbavení tých „rúch“ mŕtvych náboženských foriem? Snáď ich mnohí strhávajú z druhých v telesnej horlivosti, ale bez ohľaduplnosti. Istotne nie tak rozväzovali Lazara jeho sestry. A iní naopak. Hovoria: „Ach, on ešte nie je dosť vyspelý, nechajme mu tie rúcha, možno až potom, keď vyrastie a bude rozumnejší, potom z neho spadne všetko samé od seba.“ Ale Pánov rozkaz znie: „Rozviažte ho a nechajte odísť!“ A čím skôr poslúchneme tento príkaz Pánov a vykonáme v Duchu Kristovom, tým lepšie pre toho práve spaseného aj pre nás.
Stáva sa, že novoobrátené duše sa nechávajú s radosťou zbavovať starých vecí – ale potom spozorujú zvyšky „pohrebných rúch“ na starších Božích deťoch a začnú si z celej sily držať tie „staré obväzy“. Aké je to smutné, že máme často vinu na zlom a nejednoznačnom počiatku života viery obrátených ľudí. A čo si máme myslieť o tých, ktorí sa nechajú oprostiť, ale aby urobili po vôli niektorým nerozhodným veriacim a tzv. kresťanom, opäť zapadnú do tých „rúch“ mŕtvych foriem! „Lebo ak to, čo som zboril zase staviam, robím seba priestupníkom.“ (G 2,18)
ó, zostaňme predsa ako ľud vzkriesený Pánom a slobodný a to aj vtedy, keď na seba pritiahneme nenávisť sveta alebo nevôľu mnohých Božích detí. Majme dosť na tom byť takými, ako bol Pán Ježiš Kristus.
