| Vyhľadávanie článkov >> | ||
|
Kristov obraz
Autor: Br. Ján Siracký (domáci zbor: Bratislava)
Číslo: 2009/11
„Tých aj predurčil za súpodobných obrazu svojho Syna.“ (R 8,29) „Ako sme niesli obraz zemského, tak ponesieme obraz nebeského.“ (1K 15,49)
Prvým krokom k uskutočneniu tohto Božieho určenia je naše obrátenie. Fotografický aparát zachytí obraz v okamihu. Ale aby sa mohol stať viditeľným, musí prejsť cez vyvolávací proces a ustálenie, ktoré sa deje v tmavej komore. V tej chvíli, keď hriešnik pozrie vierou na ukrižovaného Krista, zachytil sa v ňom Kristov obraz. Od tej chvíle pokračuje Božie „vyvolávanie“. Ako trvá fotografovanie iba zlomok sekundy a vyvolávanie oveľa dlhšie, tak i obrátenie je dielom okamihu a vyvolávanie Kristovho obrazu trvá celý život. Po rokoch takého vývoja povedal Pavol: „Lebo mne je žiť Kristus...“ (F 1,21) Na ňom sa zjavoval Kristov obraz stále viac a viac.
To sa deje trojakým spôsobom.
Prvý človek svojou neposlušnosťou učinil mnohých hriešnymi. Druhý človek – Kristus svojou poslušnosťou učinil mnohých spravodlivými (R 5,19). Človek je neposlušný tvor, ktorý nechce poslúchať Boha. Neposlušný Izrael zachovával sviatky, chodil do chrámu, prinášal obete, modlil sa a iné, ale poslúchať Boha, to nechcel (Iz 1). To isté povedal Saul Samuelovi: „Ale ľud vzal z koristi drobné stádo a voly, aby bolo čo obetovať Hospodinovi, tvojmu Bohu, v Gilgal.“ (1S 15,21). Mohol Boh prijať takú obeť? Toto je Samuelova odpoveď: „Hľa, poslúchať je lepšie ako obetovať a pozorovať na slovo Hospodinovo, ako donášať tuk baranov. Lebo spúra je taký hriech ako čarodejníctvo a svojvôľa ako modlárstvo a bohovia. Preto, že si ty zavrhol slovo Hospodinovo, zavrhol aj on teba, aby si nebol kráľom“ (1S 15,22-23).
Prvé, čo Boh žiada od človeka, je poslušnosť. Pavol to dobre vedel, keď napísal slová: „...ktorí boríme úmysly a každú vysokosť, ktorá sa povyšuje proti známosti Božej a zajímame v plen každú myseľ do poslušnosti Krista...“ (2K 10,5). Preto veriť Bohu znamená poslúchať Ho. Abrahám uveril a vyšiel zo svojej zeme. Aj my sme očistili svoje duše poslušnosťou pravdy (1P 1,22). Človek sa svojou neposlušnosťou poškvrnil a uvrhol do otroctva. Poslušnosťou sa očisťuje a dosahuje slobodu synov Božích. Preto je poslušnosť črta Kristovho obrazu, ktorá má aj nás ozdobovať.
Či máme dokazovať, ako málo z tohto Kristovho obrazu máme? Ako často vidíme pri veriacich neposlušnosť voči Bohu, voči zjavenej pravde, voči starším bratom a všetkým dobrým radám! Neposlušnosť je obraz prvého človeka Adama, preto je neslušné, aby sa zjavovala aj pri kresťanovi. Pán Ježiš poslúchal svojho nebeského Otca dobrovoľne. To nás zaväzuje, aby sme Ho v tom nasledovali. Poslušní nesú Kristov obraz, tým Pán sľubuje dobré veci.
Ďalšou črtou je Kristova tichosť, o ktorej už prorok povedal: „Hľa, môj služobník, ktorého podopriem, môj vyvolený, v ktorom má záľubu moja duša... Nebude kričať... ani nedá na ulici počuť svojho hlasu...“ (Iz 42,1-3). A Pánove vlastné slová: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11,29). ó, tá tichosť nášho Pána Ježiša Krista! Keď Mu zlorečili, nezlorečil, trpel a nehrozil. Všetko porúčal Bohu. Aký to úchvatný obraz! Žiaľ, že máme z neho tak málo na sebe. Ako ľahko vzplanieme my hnevom! Ako rýchlo sa bránime aj s krikom! Ba, niektorí sa pustia aj do zvady. Hľaďme na Pána, ktorý sa nevadil, nekričal, ktorého hlas neprenikol na ulicu. Pri pohľade na tichú povahu si obyčajne povzdychneme: „Ach, keby som bol ja taký tichý!“ Učme sa od nášho Pána.
Ďalšou črtou bola Jeho nebeskosť. „Druhý človek, sám Pán z neba“ (1K 15,47). Alebo: „Vy ste zdola; ja som zhora; vy ste z tohto sveta, ja nie som z tohto sveta“ (J 8,23). Pán Ježiš prišiel od svojho Otca, hovoril o Otcovi a nebeských veciach. Zvestoval nebeské kráľovstvo. Žil na zemi ako nebeský návštevník. Aj my sme účastníkmi nebeského povolania. Posadení sme s Kristom na nebesiach. Sme dediči nebeského kráľovstva. V nebi je náš poklad. Ale či je tam i náš život, sú tam naše túžby a naše myšlienky? Staráme sa o vrchné veci, kde sedí Kristus po Božej pravici? Záujmy a rozkoše svetských ľudí začínajú a končia na zemi. Preto oni stoja o zemské veci.Aká škoda, že sú im v tom kresťania často podobní! Akým mocným svedectvom by bol život nebeského zamerania! Život, ktorý pochádza z neba, je zásobovaný z neba a smeruje do neba. To je nebeský charakter, aký mal náš Pán. Hľa, tu sú aspoň tri črty Kristovho obrazu – poslušnosť, tichosť a nebeskosť. Je síce pravda, že tento Jeho obraz bude na nás vidno v plnej miere až vtedy, keď budemeoslávení, zato už teraz môžeme a máme ukazovať z neho niečo.
Prvým krokom k uskutočneniu tohto Božieho určenia je naše obrátenie. Fotografický aparát zachytí obraz v okamihu. Ale aby sa mohol stať viditeľným, musí prejsť cez vyvolávací proces a ustálenie, ktoré sa deje v tmavej komore. V tej chvíli, keď hriešnik pozrie vierou na ukrižovaného Krista, zachytil sa v ňom Kristov obraz. Od tej chvíle pokračuje Božie „vyvolávanie“. Ako trvá fotografovanie iba zlomok sekundy a vyvolávanie oveľa dlhšie, tak i obrátenie je dielom okamihu a vyvolávanie Kristovho obrazu trvá celý život. Po rokoch takého vývoja povedal Pavol: „Lebo mne je žiť Kristus...“ (F 1,21) Na ňom sa zjavoval Kristov obraz stále viac a viac.
To sa deje trojakým spôsobom.
- Hľadením na Kristovu slávu (2K 3,18).
- Používaním slova ako pokrmu a vody na očisťovanie (1Pt 2,2).
- Cez dobré i zlé udalosti nášho života – „A vieme, že tým, ktorí milujú Boha, všetko spolu pôsobí na dobré...“ (R 8,28).
Prvý človek svojou neposlušnosťou učinil mnohých hriešnymi. Druhý človek – Kristus svojou poslušnosťou učinil mnohých spravodlivými (R 5,19). Človek je neposlušný tvor, ktorý nechce poslúchať Boha. Neposlušný Izrael zachovával sviatky, chodil do chrámu, prinášal obete, modlil sa a iné, ale poslúchať Boha, to nechcel (Iz 1). To isté povedal Saul Samuelovi: „Ale ľud vzal z koristi drobné stádo a voly, aby bolo čo obetovať Hospodinovi, tvojmu Bohu, v Gilgal.“ (1S 15,21). Mohol Boh prijať takú obeť? Toto je Samuelova odpoveď: „Hľa, poslúchať je lepšie ako obetovať a pozorovať na slovo Hospodinovo, ako donášať tuk baranov. Lebo spúra je taký hriech ako čarodejníctvo a svojvôľa ako modlárstvo a bohovia. Preto, že si ty zavrhol slovo Hospodinovo, zavrhol aj on teba, aby si nebol kráľom“ (1S 15,22-23).
Prvé, čo Boh žiada od človeka, je poslušnosť. Pavol to dobre vedel, keď napísal slová: „...ktorí boríme úmysly a každú vysokosť, ktorá sa povyšuje proti známosti Božej a zajímame v plen každú myseľ do poslušnosti Krista...“ (2K 10,5). Preto veriť Bohu znamená poslúchať Ho. Abrahám uveril a vyšiel zo svojej zeme. Aj my sme očistili svoje duše poslušnosťou pravdy (1P 1,22). Človek sa svojou neposlušnosťou poškvrnil a uvrhol do otroctva. Poslušnosťou sa očisťuje a dosahuje slobodu synov Božích. Preto je poslušnosť črta Kristovho obrazu, ktorá má aj nás ozdobovať.
Či máme dokazovať, ako málo z tohto Kristovho obrazu máme? Ako často vidíme pri veriacich neposlušnosť voči Bohu, voči zjavenej pravde, voči starším bratom a všetkým dobrým radám! Neposlušnosť je obraz prvého človeka Adama, preto je neslušné, aby sa zjavovala aj pri kresťanovi. Pán Ježiš poslúchal svojho nebeského Otca dobrovoľne. To nás zaväzuje, aby sme Ho v tom nasledovali. Poslušní nesú Kristov obraz, tým Pán sľubuje dobré veci.
Ďalšou črtou je Kristova tichosť, o ktorej už prorok povedal: „Hľa, môj služobník, ktorého podopriem, môj vyvolený, v ktorom má záľubu moja duša... Nebude kričať... ani nedá na ulici počuť svojho hlasu...“ (Iz 42,1-3). A Pánove vlastné slová: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11,29). ó, tá tichosť nášho Pána Ježiša Krista! Keď Mu zlorečili, nezlorečil, trpel a nehrozil. Všetko porúčal Bohu. Aký to úchvatný obraz! Žiaľ, že máme z neho tak málo na sebe. Ako ľahko vzplanieme my hnevom! Ako rýchlo sa bránime aj s krikom! Ba, niektorí sa pustia aj do zvady. Hľaďme na Pána, ktorý sa nevadil, nekričal, ktorého hlas neprenikol na ulicu. Pri pohľade na tichú povahu si obyčajne povzdychneme: „Ach, keby som bol ja taký tichý!“ Učme sa od nášho Pána.
Ďalšou črtou bola Jeho nebeskosť. „Druhý človek, sám Pán z neba“ (1K 15,47). Alebo: „Vy ste zdola; ja som zhora; vy ste z tohto sveta, ja nie som z tohto sveta“ (J 8,23). Pán Ježiš prišiel od svojho Otca, hovoril o Otcovi a nebeských veciach. Zvestoval nebeské kráľovstvo. Žil na zemi ako nebeský návštevník. Aj my sme účastníkmi nebeského povolania. Posadení sme s Kristom na nebesiach. Sme dediči nebeského kráľovstva. V nebi je náš poklad. Ale či je tam i náš život, sú tam naše túžby a naše myšlienky? Staráme sa o vrchné veci, kde sedí Kristus po Božej pravici? Záujmy a rozkoše svetských ľudí začínajú a končia na zemi. Preto oni stoja o zemské veci.Aká škoda, že sú im v tom kresťania často podobní! Akým mocným svedectvom by bol život nebeského zamerania! Život, ktorý pochádza z neba, je zásobovaný z neba a smeruje do neba. To je nebeský charakter, aký mal náš Pán. Hľa, tu sú aspoň tri črty Kristovho obrazu – poslušnosť, tichosť a nebeskosť. Je síce pravda, že tento Jeho obraz bude na nás vidno v plnej miere až vtedy, keď budemeoslávení, zato už teraz môžeme a máme ukazovať z neho niečo.
