Vyhľadávanie článkov >> | ||
|
Cirkvi (alebo zbory) svätých
Autor: Br. J. Holiday
Číslo: 2009/11
(voľne upravené)
Cirkev
Hneď ako uverí hriešnik v Pána Ježiša Krista a narodí sa z Boha, stáva sa tým súčasne aj údom Cirkvi, za ktorú zomrel Kristus.
Cirkev je v Písme zobrazená rozličným spôsobom. Ak je zobrazená ako stavba, potom je veriaci človek živý kameň tejto stavby. Ak Písmo hovorí o nej ako o Tele, veriaci je úd tohto Tela. Na to nie je potrebný súhlas, ani činnosť nejakej osoby alebo zboru. Boh toto koná sám a často nikto ani nevie, že sa to stalo. Ani sám človek, ktorý sa práve obrátil, nepotrebuje dať k tomu súhlas, ani prejaviť svoje želanie, aby bol uvedený do tohto spojenia. áno, niekedy ani celý svoj život tomu neporozumie, že patrí k vyvolenému ľudu, ale napriek tomu je to tak. Boh ho pripojil ako úd k Telu; Kristus ho ako živý kameň vstaval do stavby svojej Cirkvi; Svätý Duch, ktorý prebýva v každom veriacom i v tom vo viere najmladšom, ako prebýva vo všetkých ostatných, spája ich so všetkými veriacimi v jednotu, ktorá nemôže byť zrušená.
Buď Bohu vďaka za Jeho dokonalé dielo! Tohto diela sa nezúčastní žiadny človek a nie je tiež za to zodpovedný. Nie je to jeho povinnosť, aby uviedol spaseného hriešnika do tejto jednoty a zachoval ho v nej. Všetci tí, ktorých vstaval Kristus ako živé kamene do stavby svojej Cirkvi, nemôžu byť z nej odstránení práve tak, ako ich nič nemôže odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristu Ježišovi, našom Pánovi (R 8,39).
Buď Bohu vďaka za Jeho dokonalé dielo! Tohto diela sa nezúčastní žiadny človek a nie je tiež za to zodpovedný. Nie je to jeho povinnosť, aby uviedol spaseného hriešnika do tejto jednoty a zachoval ho v nej. Všetci tí, ktorých vstaval Kristus ako živé kamene do stavby svojej Cirkvi, nemôžu byť z nej odstránení práve tak, ako ich nič nemôže odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristu Ježišovi, našom Pánovi (R 8,39).
Cirkvi (alebo zbory) svätých
Ale Písmo nehovorí len o Cirkvi (jednej veľkej spoločnej, ktorá sa skladá zo všetkých veriacich od prvého dňa Letníc až do Pánovho príchodu po Cirkev) ale aj cirkvách (ktoré sa skladajú z veriacich na jednotlivých miestach). Tieto cirkvi sa nazývajú „cirkvi Božie“ (1K 11,16), „cirkvi Kristove“ (R16,16) a „cirkvi svätých“ (1K 14,33). Tieto rozličné pomenovania cirkví (po prvé Božia, po druhé Kristova a po tretie svätých) však nevyjadrujú nejaké rozdielnosti týchto cirkví medzi sebou. Patrí týmto cirkvám, vyjadrujú však trojaké rozdielne stanovisko, z ktorého ch môžeme pozorovať. Každý veriaci človek je Božie dieťa a patrí Bohu. Je vykúpený Kristovou krvou, je spasený a stal sa cele Jeho vlastníctvom a Duch Svätý prebýva v ňom. Tým je veriaci človek oddelený od sveta pre Boha. Z tohto trojakého hľadiska sa môžeme pozerať na jednotlivých veriacich, ale aj na všetkých veriacich ako cirkev, zhromaždenú Božou mocou podľa Jeho slova.
Okrem tohto trojakého pomenovania sú cirkvi tiež pomenované podľa zemí alebo provincií, v ktorých sa nachádzajú, napr. cirkvi v Galácii (G 1,2) Judsku (G 1,22). Tieto názvy ale vôbec nevyjadrujú, že by sa cirkvi či zbory, patriace k jednej skupine, cítili užšie navzájom spojené než s cirkvami či zbormi iných zemí.
Všetky tieto cirkvi boli Božie, Kristove a svätých, nech sa nachádzali kdekoľvek na zemi.
Buďme Bohu vďační za veriacich, ktorí majú hlbokú známosť Božieho Slova o tom, čo znamená ekklesia – cirkev, ktorá je Kristovým Telom.
Kde nie je známosť Písma, tam je v tejto veci veľký zmätok. Preto vidíme všade zorganizované svetské náboženské spoločnosti i skupiny skutočných kresťanov, a tí, si dávajú mená ako: „rímskokatolícka cirkev“, „evanjelická cirkev“, „metodistická cirkev“ atď.
Nepripomínam tieto veci preto, aby som ukazoval na pochybenie druhých, ale uvádzam ich preto, lebo všetky pomenovania zatemňujú význam slova ekklesia – cirkev (pozn. ekklesia preložené do slovenčiny znamená asi toľko, ako „vyvolaná“. Bolo to meno dané v starovekom Grécku starším miest, ktorí boli „vyvolávaní“ zo svojich príbytkov, aby uvažovali o záležitostiach svojich obcí a miest. Svätý Duch použil tento výraz, aby ním pomenoval tých, ktorí boli vyvolaní zo sveta – pohanského, židovského, katolíckeho, evanjelického – a privedení k menu Pána Ježiša, ktorému patria. Títo veriaci ľudia, vyvolaní zo sveta, sú Božia Cirkev).
Teraz by som prosil čitateľov, aby si bedlivo všimli niektoré miesta Písma, kde sa hovorí o miestnych cirkvách (t.j. o zboroch Pánovej Cirkvi), aby tak z Písma samotného dosiahli jasné pochopenie toho, čo tým Svätý Duch myslí, keď používa pojem cirkev – ekklesia.
Práve uvedené citáty sú iba malým výberom z mnohých veršov podobného obsahu. Ak tieto verše čítame nezávisle na utkvelých predstavách, vidíme, že sa tu hovorí celkom jednoznačne o cirkvi ako o nejakom zbore. Zbor, ktorý sa zhromažďuje na určitom mieste a ktorý, ak je to nutné, môže byť zvolaný. S takouto cirkvou bolo možné hovoriť. Mohlo sa jej písať a ona tiež mohla jednať s jednotlivými veriacimi.
To, čo tu práve bolo povedané sa nemôže vzťahovať na Cirkev ako celok, ktorá začala na Letnice a ktorej údom je každý veriaci.
Tú nemožno zvolať (iba Pán ju zvolá k sebe do oblakov 2Te 2,1: „...a naše zhromaždenie k nemu...“), nemožno k nej hovoriť, písať jej. Ona tiež, ako celok, nemôže s nikým jednať.
Ak je však taký rozdiel medzi Cirkvou ako celkom a cirkvou ako jednotlivým zborom (miestnou cirkvou), musí byť nejaký dôvod, že Svätý Duch používa rovnaké slovo ako na celok tak aj na časť vykúpených Božích.
V evanjeliu Matúšovom 16,18 hovorí Pán: „Na tej skale vybudujem svoju cirkev...“ V 18. kapitole a 17. verši toho istého evanjelia vyzýva Pán niekoho, aby to povedal cirkvi a hovorí tiež o tom, čo sa má robiť, keď niekto neposlúchne, čo hovorí cirkev. Na prvom mieste je jediným činiteľom Pán a je úplne zrejmé, že to, čo On činí, nikto nemôže skaziť. Ale na druhom mieste Písma je veriacim uložený príkaz, spojený so zodpovednosťou, pri plnení ktorého možno aj pochybiť.
Je teda nielen celá Cirkev Pánova, ale aj jej každý miestny zbor pomenovaný rovnakým menom ekklesia–cirkev. Práve tak tomu je aj s inými menami a obrazmi, ktoré používa Svätý Duch. Chce tým istotne povedať, že ako celok, tak aj časť celku majú niečo spoločné, mnoho styčných bodov, a že každá časť má zároveň zobrazovať celok. Aj keď je však mnoho styčných bodov medzi celou Cirkvou a jej každou časťou, je tiež aj mnoho bodov, ktoré sú vlastné buď len celej Cirkvi alebo len jej časti. To sme už spoznali z niekoľkých miest Písma a z ďalších ešte postrehneme a spoznáme.
Okrem tohto trojakého pomenovania sú cirkvi tiež pomenované podľa zemí alebo provincií, v ktorých sa nachádzajú, napr. cirkvi v Galácii (G 1,2) Judsku (G 1,22). Tieto názvy ale vôbec nevyjadrujú, že by sa cirkvi či zbory, patriace k jednej skupine, cítili užšie navzájom spojené než s cirkvami či zbormi iných zemí.
Všetky tieto cirkvi boli Božie, Kristove a svätých, nech sa nachádzali kdekoľvek na zemi.
Buďme Bohu vďační za veriacich, ktorí majú hlbokú známosť Božieho Slova o tom, čo znamená ekklesia – cirkev, ktorá je Kristovým Telom.
Kde nie je známosť Písma, tam je v tejto veci veľký zmätok. Preto vidíme všade zorganizované svetské náboženské spoločnosti i skupiny skutočných kresťanov, a tí, si dávajú mená ako: „rímskokatolícka cirkev“, „evanjelická cirkev“, „metodistická cirkev“ atď.
Nepripomínam tieto veci preto, aby som ukazoval na pochybenie druhých, ale uvádzam ich preto, lebo všetky pomenovania zatemňujú význam slova ekklesia – cirkev (pozn. ekklesia preložené do slovenčiny znamená asi toľko, ako „vyvolaná“. Bolo to meno dané v starovekom Grécku starším miest, ktorí boli „vyvolávaní“ zo svojich príbytkov, aby uvažovali o záležitostiach svojich obcí a miest. Svätý Duch použil tento výraz, aby ním pomenoval tých, ktorí boli vyvolaní zo sveta – pohanského, židovského, katolíckeho, evanjelického – a privedení k menu Pána Ježiša, ktorému patria. Títo veriaci ľudia, vyvolaní zo sveta, sú Božia Cirkev).
Teraz by som prosil čitateľov, aby si bedlivo všimli niektoré miesta Písma, kde sa hovorí o miestnych cirkvách (t.j. o zboroch Pánovej Cirkvi), aby tak z Písma samotného dosiahli jasné pochopenie toho, čo tým Svätý Duch myslí, keď používa pojem cirkev – ekklesia.
- „ A keby ich nepočúvnul, povedz to cirkvi; a keby nepočúvnul ani cirkvi, nech ti je ako pohan a publikán“ (Mt 18,17).
- „A stalo sa tak, že sa celý rok schádzali v tamojšom zbore (orig. v cirkvi), a učili veľký zástup, a stalo sa aj to, že v Antiochii najprv nazvali učeníkov kresťanmi“ (Sk 11,26).
- „A keď prišli a zhromaždili zbor (orig. cirkev), zvestovali, čo všetko učinil s nimi Boh a že otvoril pohanom dvere viery“ (Sk 14,27).
- „A prijdúc dolu do Cezáree odišiel hore do Jeruzalema a pozdraviac cirkev odišiel dolu do Antiochie“ (Sk 18,22).
- „A z Milétu poslal do Efezu a povolal k sebe starších zboru (orig. cirkvi)“ (Sk 20,17).
- „A keby sa tedy dovedna zišielcelý zbor (orig. cirkev), a všetci by hovorili jazykmi a vošli by ta prostí ľudia, ktorí sa nerozumejú do veci, alebo neveriaci, či nepovedia, že bláznite?“ (1K 14,23).
- „A bol som osobne neznámy zborom (orig. cirkvám) v Judsku. Ktoré sú v Kristovi“ (G 1,22).
- „A viete aj vy Filipänia, že na počiatku evanjelia, keď som odišiel z Macedónie, niktorý zbor (orig. cirkev) sa nezúčastnil na mojich potrebách, aby bol dal a prijal, len vy sami“ (F 4,25).
- „Ak niektorý verný alebo niektorá verná má vdovy, nech ich vydostieva, a nech sa nekladie ťarcha na cirkev, aby mohla vydostiť tie, ktoré sú naozaj vdovami“ (1Tm 5,16).
- „Písal som zboru (orig. cirkvi), ale Diotrefes, ktorý chce byť prvým medzi nim, nás neprijíma“ (3J 9).
- „...a nemajúc dosť na tom, ani sám neprijíma bratov a tým, ktorí by chceli bráni a vylučuje ich zo zboru (orig. z cirkvi)“ (3J 10b).
Práve uvedené citáty sú iba malým výberom z mnohých veršov podobného obsahu. Ak tieto verše čítame nezávisle na utkvelých predstavách, vidíme, že sa tu hovorí celkom jednoznačne o cirkvi ako o nejakom zbore. Zbor, ktorý sa zhromažďuje na určitom mieste a ktorý, ak je to nutné, môže byť zvolaný. S takouto cirkvou bolo možné hovoriť. Mohlo sa jej písať a ona tiež mohla jednať s jednotlivými veriacimi.
To, čo tu práve bolo povedané sa nemôže vzťahovať na Cirkev ako celok, ktorá začala na Letnice a ktorej údom je každý veriaci.
Tú nemožno zvolať (iba Pán ju zvolá k sebe do oblakov 2Te 2,1: „...a naše zhromaždenie k nemu...“), nemožno k nej hovoriť, písať jej. Ona tiež, ako celok, nemôže s nikým jednať.
Ak je však taký rozdiel medzi Cirkvou ako celkom a cirkvou ako jednotlivým zborom (miestnou cirkvou), musí byť nejaký dôvod, že Svätý Duch používa rovnaké slovo ako na celok tak aj na časť vykúpených Božích.
V evanjeliu Matúšovom 16,18 hovorí Pán: „Na tej skale vybudujem svoju cirkev...“ V 18. kapitole a 17. verši toho istého evanjelia vyzýva Pán niekoho, aby to povedal cirkvi a hovorí tiež o tom, čo sa má robiť, keď niekto neposlúchne, čo hovorí cirkev. Na prvom mieste je jediným činiteľom Pán a je úplne zrejmé, že to, čo On činí, nikto nemôže skaziť. Ale na druhom mieste Písma je veriacim uložený príkaz, spojený so zodpovednosťou, pri plnení ktorého možno aj pochybiť.
Je teda nielen celá Cirkev Pánova, ale aj jej každý miestny zbor pomenovaný rovnakým menom ekklesia–cirkev. Práve tak tomu je aj s inými menami a obrazmi, ktoré používa Svätý Duch. Chce tým istotne povedať, že ako celok, tak aj časť celku majú niečo spoločné, mnoho styčných bodov, a že každá časť má zároveň zobrazovať celok. Aj keď je však mnoho styčných bodov medzi celou Cirkvou a jej každou časťou, je tiež aj mnoho bodov, ktoré sú vlastné buď len celej Cirkvi alebo len jej časti. To sme už spoznali z niekoľkých miest Písma a z ďalších ešte postrehneme a spoznáme.
Stavba, telo, stádo
Len na dvoch miestach Písma hovorí Pán o cirkvi a je nutné si povšimnúť, že na jednom hovorí o Cirkvi ako celku a na druhom o cirkvi ako časti celku – t.j. miestnom zbore. Po prvé (Mt 16,18) hovorí o Cirkvi ako o spoločnosti všetkých veriacich v prítomnom veku cirkvi, po druhé (Mt 18,17 a ďalšie) hovorí o niekoľkých (alebo i mnohých) veriacich na jednom mieste, kde Ho vyznávajú ako Pána a pravidelne sa zhromažďujú v Jeho mene. S touto miestnou cirkvou, ako sme už podotkli, mohol každý úd hovoriť a tiež aj cirkev mohla jednať s každým jednotlivým údom.
V liste Efežanom 2,21 čítame: „...v ktorom každé stavanie prístojne dovedna pojené rastie v svätý chrám v Pánovi.“ To je Cirkev v celku. V nesledujúcom verši však čítame: „...v ktorom sa aj vy spolu budujete v príbytok Boží v Duchu.“ A to je miestna cirkev v Efeze.
Práve tak čítame v 1K 12 o cirkvi ako o tele. Vo verši 12 čítame: „Lebo ako je telo jedno a má mnoho údov a všetky tie údy toho jedného tela, hoci ich je mnoho, sú jedným telom, tak aj Kristus.“ Pán Ježiš je Hlava a všetci, ktorí sú Jeho, sú údami Jeho Tela. Tu má apoštol na mysli celú Cirkev. Vo verši 27. je opäť reč o miestnej cirkvi: „A vy ste telom Kristovým a údami po čiastke.“ Tu apoštol vypúšťa pri slove telo člen (v orig.). Nemohol písať miestnej cirkvi v Korinte: Vy ste „to“ telo Kristove – to mohlo byť povedané len o Cirkvi v celku, to jest o všetkých veriacich počínajúc Letnicami, ktorí boli prijatím Svätého Ducha pokrstení v jedno Telo. Toto zvláštne vynechanie člena jasne ukazuje, že veriaci v meste Korint sa vyznačovali vlastnosťami Kristovho Tela, ale netvorili sami celé Kristove Telo.
Opäť iný obraz cirkvi nachádzame v slovách Pána Ježiša v evanjeliu Jána 10,16: „A mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca, aj tie musím priviesť a počujú môj hlas a bude jedno stádo a jeden pastier.“ Veriaci zo židovského ovčinca a veriaci z pohanského ovčinca mali byť zhromaždení v jedno stádo. A tiež tento obraz sa používa pre miestnu cirkev svätých. Pavol napomína starších cirkvi v Efeze: „A tak tedy majte na seba pozor i na celé stádo, v ktorom vás ustanovil Svätý Duch za dozorcov, aby ste pásli cirkev Božiu, ktorú si dobyl vlastnou krvou.“
Nech sa teda cirkev prirovnáva k stavbe, telu alebo stádu, vždy vidíme, že každý tento obraz sa používa ako pre Cirkev vo svojom celku, tak aj pre jednotlivé miestne cirkvi, či zbory svätých, a z toho sa učíme, že Božia cirkev (nech sa na ňu pozeráme z ktoréhokoľvek hľadiska) má vždy jednotný charakter a nemôže to byť inak, pretože Pán Ježiš je práve tak spojený s miestnou cirkvou ako s Cirkvou vo svojom celku, ktorej Hlavou je On sám.
V liste Efežanom 2,21 čítame: „...v ktorom každé stavanie prístojne dovedna pojené rastie v svätý chrám v Pánovi.“ To je Cirkev v celku. V nesledujúcom verši však čítame: „...v ktorom sa aj vy spolu budujete v príbytok Boží v Duchu.“ A to je miestna cirkev v Efeze.
Práve tak čítame v 1K 12 o cirkvi ako o tele. Vo verši 12 čítame: „Lebo ako je telo jedno a má mnoho údov a všetky tie údy toho jedného tela, hoci ich je mnoho, sú jedným telom, tak aj Kristus.“ Pán Ježiš je Hlava a všetci, ktorí sú Jeho, sú údami Jeho Tela. Tu má apoštol na mysli celú Cirkev. Vo verši 27. je opäť reč o miestnej cirkvi: „A vy ste telom Kristovým a údami po čiastke.“ Tu apoštol vypúšťa pri slove telo člen (v orig.). Nemohol písať miestnej cirkvi v Korinte: Vy ste „to“ telo Kristove – to mohlo byť povedané len o Cirkvi v celku, to jest o všetkých veriacich počínajúc Letnicami, ktorí boli prijatím Svätého Ducha pokrstení v jedno Telo. Toto zvláštne vynechanie člena jasne ukazuje, že veriaci v meste Korint sa vyznačovali vlastnosťami Kristovho Tela, ale netvorili sami celé Kristove Telo.
Opäť iný obraz cirkvi nachádzame v slovách Pána Ježiša v evanjeliu Jána 10,16: „A mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca, aj tie musím priviesť a počujú môj hlas a bude jedno stádo a jeden pastier.“ Veriaci zo židovského ovčinca a veriaci z pohanského ovčinca mali byť zhromaždení v jedno stádo. A tiež tento obraz sa používa pre miestnu cirkev svätých. Pavol napomína starších cirkvi v Efeze: „A tak tedy majte na seba pozor i na celé stádo, v ktorom vás ustanovil Svätý Duch za dozorcov, aby ste pásli cirkev Božiu, ktorú si dobyl vlastnou krvou.“
Nech sa teda cirkev prirovnáva k stavbe, telu alebo stádu, vždy vidíme, že každý tento obraz sa používa ako pre Cirkev vo svojom celku, tak aj pre jednotlivé miestne cirkvi, či zbory svätých, a z toho sa učíme, že Božia cirkev (nech sa na ňu pozeráme z ktoréhokoľvek hľadiska) má vždy jednotný charakter a nemôže to byť inak, pretože Pán Ježiš je práve tak spojený s miestnou cirkvou ako s Cirkvou vo svojom celku, ktorej Hlavou je On sám.